# Puč: keď sa moc berie bez pozvania
Slovo, ktoré dnes bežne používame na označenie násilného prevzatia moci, má prekvapivo skromný pôvod. Do slovenčiny sa dostalo cez nemčinu, no jeho korene siahajú do švajčiarskej alemanskej nemčiny. Pôvodný výraz Putsch znamenal jednoducho „náraz", „úder" alebo „prudký tlak" — teda niečo rýchle a nečakané. V zürichskom dialekte sa tak označoval akýkoľvek prudký pohyb alebo rana.
Politický význam slovo získalo v roku 1839, keď ho švajčiarske noviny použili na opis tzv. Züriputsch — ozbrojeného povstania konzervatívnych vidieckych kantónov proti liberálnej vláde v Zürichu. Od tej chvíle sa „Putsch" začal spájať výhradne s pokusom o násilné prevzatie moci, spravidla zo strany malej skupiny sprisahancov.
Do svetového povedomia sa slovo dostalo práve vďaka udalostiam z 13. marca 1920, keď sa pravicový politik Wolfgang Kapp a generál Walther von Lüttwitz pokúsili zvrátiť výsledky nemeckej revolúcie z rokov 1918 – 1919. Ich Kappov puč na niekoľko dní vyhnal legitímnu vládu z Berlína. Pokus napokon stroskotal na generálnom štrajku, no výraz „puč" sa natrvalo zapísal do politického slovníka celej Európy.
Slovenčina slovo prevzala v pôvodnom tvare, len ho prispôsobila pravopisne — z nemeckého „Putsch" sa stal puč. Na rozdiel od príbuzných výrazov ako „revolúcia" (zmena zdola, masová) alebo „prevrat" (širší, neutrálnejší pojem) si puč zachováva presný odtieň: ide o úzku skupinu, ktorá koná rýchlo, zvonka zákonného rámca a bez širokej podpory.
Zaujímavosťou je, že angličtina slovo prevzala v pôvodnom nemeckom pravopise — putsch — a používa ho dodnes. Francúzština rovnako. Puč tak patrí medzi tie zriedkavé švajčiarske exporty, ktoré si svet osvojil rýchlejšie než hodinky či čokoládu — len s podstatne trpkejšou príchuťou.