# Opera: keď práca dostala hudbu
Slovo opera patrí medzi tie výrazy, ktoré v slovenčine zdomácneli natoľko, že si málokto uvedomuje jeho pôvodný, prekvapivo prozaický význam. A práve 14. marca 1864 zaznelo v Paríži dielo, ktoré dokazuje, že Gioachino Rossini — tvorca 39 opier — dokázal hudbu aj po desaťročiach mlčania vrátiť na javisko, tentoraz v podobe svojej Petite messe solennelle.
Pôvod. Latinské opera je jednoducho množné číslo slova opus, teda „dielo, práca". V starovekom Ríme nemalo nič spoločné s hudbou — opera znamenalo „práce, úsilia, námaha". Koreň siaha k praindoeurópskemu \op-, z ktorého pochádza aj sanskrtské ápas* (práca, dielo).
Vývoj. Zlom nastal v talianskom renesančnom prostredí koncom 16. storočia. Florentská Camerata sa pokúšala oživiť antickú grécku drámu a výsledný útvar — spievaná divadelná inscenácia — dostal označenie opera in musica, doslova „dielo v hudbe". Postupne sa dlhý názov skrátil na samotné opera. Z Talianska sa slovo rozšírilo do francúzštiny, nemčiny, angličtiny aj slovanských jazykov prakticky v nezmenenej podobe.
Dnešné použitie. V slovenčine slovo funguje dvojako. V bežnom jazyku označuje hudobno-dramatický žáner alebo budovu, kde sa tento žáner uvádza — „ideme do opery". V odbornom kontexte, najmä v matematike a informatike, žije pôvodný latinský tvar opus aj jeho odvodenina operácia (z latinského operatio), čím sa zachováva prepojenie na prastarý význam „konanie, vykonávanie".
Jazykový fakt. Slovenčina patrí medzi jazyky, kde slovo opera nadobudlo gramatický rod (ženský) a plne sa skloňuje podľa domáceho vzoru „žena" — opery, opere, operu. Zaujímavé je, že v pôvodnej latinčine bolo opera stredného rodu v množnom čísle, no v taliančine sa stalo jednotným číslom ženského rodu — a slovenčina tento taliansky rodový posun prevzala. Ide o reťazovú adaptáciu: latinské neutrum plurál → talianske feminínum singulár → slovenské feminínum prvej deklinácie. Máloktoré prevzaté slovo má za sebou takú elegantne symetrickú cestu od „práce" k umeniu.