# Utópia: slovo, ktoré pomenováva to, čo neexistuje
Parník SS Utopia sa 17. marca 1891 potopil v Gibraltárskom zálive po zrážke s pancierovou loďou HMS Anson. Loď, ktorá mala v názve prísľub dokonalého sveta, skončila na morskom dne. Jej meno však žije ďalej — ako jedno z najsilnejších slov v ľudskom slovníku.
Pôvod. Slovo vymyslel anglický humanista Thomas More v roku 1516 pre svoju knihu De optimo rei publicae statu deque nova insula Utopia. Zložil ho z dvoch gréckych základov: ou (οὐ) — „nie, žiadny" — a topos (τόπος) — „miesto". Doslova teda: „ne-miesto", miesto, ktoré neexistuje. More si zároveň pohrával so zvukovou blízkosťou predpony eu- (εὐ), znamenajúcej „dobrý". Utópia je tak súčasne „dobré miesto" aj „žiadne miesto" — ideál, ktorý sa z definície nedá dosiahnuť.
Vývoj. Z literárneho názvu fiktívneho ostrova sa slovo rýchlo rozšírilo do filozofického a politického jazyka. V 17. a 18. storočí ho používali osvietenskí myslitelia na opis ideálnych spoločenských zriadení. V 19. storočí si ho osvojili socialisti aj anarchisti. Karl Marx a Friedrich Engels zaviedli pojem „utopický socializmus" na odlíšenie od svojho „vedeckého" prístupu. Vznikol aj protiklad — dystópia — spojením dys- (zlý, chorý) s topos, teda „zlé miesto".
Dnešné použitie. V súčasnej slovenčine funguje slovo utópia v dvoch polohách. V neutrálnom význame označuje víziu ideálnej spoločnosti. V bežnom jazyku má skôr ironický odtieň: „To je utópia" znamená „to sa nikdy nestane." Prídavné meno utopický sa pripája k plánom, návrhom a predstavám, ktoré hovoriaci považuje za nereálne.
Jazykový fakt. More nebol jediný, kto tvoril názvy krajín z gréčtiny. V samotnej knihe sa objavujú aj ďalšie vynájdené pomenovania: rieka Anydrus (bez vody), mesto Amaurotum (zahmlené) či vládca Ademus (bez ľudu). Všetky fungujú na rovnakom princípe — popierajú to, čo pomenúvajú. Utópia je z nich jediné slovo, ktoré prežilo päť storočí a vstúpilo do desiatok jazykov sveta. Vrátane mena lode, ktorá sa v marci 1891 potopila v tieni gibraltárskej skaly.