# Animácia: keď kresby začali dýchať
Slovo, ktoré dnes spájame s pixarovskými trhákmi a japonskými sériami, má korene hlboko v latinčine. Základ tvorí latinské anima — duša, dych, životná sila. Z neho vzniklo sloveso animare, teda oživiť, vdýchnuť dušu. Stredoveká latinčina používala termín animatio na označenie procesu, pri ktorom niečo neživé dostáva životný princíp — pojem pôvodne teologický, nie umelecký.
Do výtvarného sveta prenikol až na prelome 19. a 20. storočia, keď pionieri ako americký kresliar Winsor McCay začali experimentovať s rýchlym striedaním kresieb, ktoré vytvárali ilúziu pohybu. McCay 8. apríla 1911 uviedol nemý krátky film Little Nemo, jedno z vôbec prvých animovaných diel v dejinách kinematografie. Práve vtedy sa slovo animácia začalo odpútavať od metafyziky a pevne sa usadilo v slovníku filmu a vizuálneho umenia.
Do slovenčiny sa dostalo prostredníctvom francúzštiny a nemčiny v prvej polovici 20. storočia. Spočiatku sa používalo najmä v odbornom kontexte filmovej kritiky, no s príchodom televízie v 60. rokoch sa rýchlo zľudovelo. Dnes pokrýva spektrum od klasickej ručne kreslenej techniky cez bábkovú animáciu až po počítačom generované obrazy.
Zaujímavý je významový oblúk: slovo, ktoré kedysi označovalo vdýchnutie nesmrteľnej duše do tela, dnes pomenúva proces, pri ktorom kresliar vdychuje zdanlivý život čiaram na papieri alebo pixelom na obrazovke. Podstata zostáva rovnaká — premena nehybného na živé. Len duša sa zmenila na dvadsaťštyri obrázkov za sekundu.
Odvodené tvary v slovenčine sú produktívne: animátor, animovaný, animovať. Angličtina pridala aj anime — skrátený tvar z japonského アニメーション (animēshon), čo je fonetický prepis anglického animation. Slovo tak obletelo zemeguľu a vrátilo sa domov v novom šate.