# Kantáta: Keď spev dostal formu
Presne v tento deň roku 1724 viedol Johann Sebastian Bach v Lipsku premiéru svojej veľkonočnej kantáty Erfreut euch, ihr Herzen. Slovo, ktoré dnes bežne spájame s Bachom a barokovou hudbou, má však oveľa staršie korene — a jeho cesta naprieč jazykmi je rovnako zaujímavá ako hudba sama.
Pôvod. Slovo kantáta pochádza z talianskeho cantata, čo je minulé príčastie slovesa cantare — spievať. To zasa vychádza z latinského cantāre, frekventatívneho tvaru slovesa canere (spievať, znieť). Latinský koreň can- je prastarý, indoeurópsky, príbuzný so staroírskym canaid (spieva) či welšským canu. Kantáta teda doslova znamená „to, čo bolo zaspievané" — spievaná skladba, v protiklade k sonáte (od sonare, znieť), teda skladbe inštrumentálnej.
Vývoj. Pojem sa objavil na prelome 16. a 17. storočia v Taliansku, keď sa vokálna komorná hudba začala oddeľovať od inštrumentálnej. Spočiatku označoval akúkoľvek spievanú kompozíciu. Postupne sa však ustálil ako termín pre viacčasťovú vokálno-inštrumentálnu formu — s áriami, recitatívmi a zborovými časťami. V nemeckom protestantskom prostredí sa kantáta stala pevnou súčasťou bohoslužby. Bach tento žáner doviedol k vrcholu: za svoj život skomponoval vyše dvesto cirkevných kantát.
Dnešné použitie. V súčasnej slovenčine je kantáta odborný hudobný termín, no nie je izolovaný. Rovnaký latinský koreň nesú slová ako inkantácia (zaklínadlo), akcentovať či dokonca anglické chant. Keď niekto povie „kantáta", väčšina ľudí si predstaví práve Bacha a lipský kostol — a právom.
Jazykový fakt. Zaujímavé je, že dvojica kantáta – sonáta tvorí jeden z najstarších terminologických párov v dejinách hudby. Obe slová vznikli v tom istom období a na tom istom mieste — v talianskych akadémiách raného baroka — práve preto, aby sa pomenoval rozdiel medzi tým, čo sa spieva, a tým, čo sa hrá. Táto jednoduchá opozícia pretrváva dodnes, hoci obe formy sa za štyri storočia zmenili na nepoznanie.