# Slovník: kniha, ktorá definuje jazyk
Keď Noah Webster 14. apríla 1828 získal autorské práva na prvé vydanie svojho slovníka americkej angličtiny, dal slovu dictionary nový rozmer. No aký je vlastne pôvod jeho slovenského ekvivalentu?
Slovo „slovník" je transparentná odvodenina. Základ tvorí praslovanské \slovo, ktoré pochádza z indoeurópskeho koreňa \ḱlew- — „počuť". Rovnaký koreň stojí za latinským cluēre (byť známy) a gréckym kléos (sláva, chýr). Slovo teda pôvodne nebolo to, čo sa píše, ale to, čo sa počuje — zvuková jednotka reči.
Prípona -ník označuje nástroj alebo nositeľa vlastnosti (porovnaj: praník, útočník, cesník). Slovník je doslova „nositeľ slov" — nádoba, do ktorej jazyk ukladá sám seba.
Vývoj významu bol postupný. V stredovekej písomnej kultúre sa používali výrazy ako glossarium či vocabularium. České a slovenské prostredie poznalo termín slovář (dodnes bežný v ruštine ako словарь). Podoba slovník sa ustálila v období národného obrodenia, keď kodifikátori — Anton Bernolák, neskôr Ľudovít Štúr — potrebovali pomenovať knihu, ktorá zachytí normu spisovného jazyka. Bernolákovo šesťzväzkové dielo Slowár Slowenskí Češko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí (vydané posmrtne v rokoch 1825 – 1827) je v podstate slovenským súčasníkom Websterovho počinu.
Dnes sa slovo slovník používa v troch rovinách: ako fyzická kniha, ako digitálna databáza a ako abstraktný pojem v informatike — programátorský dictionary je dátová štruktúra, ktorá páruje kľúče s hodnotami. Jazyk sa tak vrátil tam, kde Webster začal: k organizovaniu významu.
Jazykový fakt: Slovenčina patrí medzi jazyky, kde názov pre slovník priamo obsahuje slovo „slovo". Angličtina túto priamočiarosť nemá — dictionary vychádza z latinského dictio (výrok, prednes), teda z aktu hovorenia, nie z jednotky reči samotnej. Webster paradoxne zostavil knihu slov, ktorej názov odkazuje nie na slová, ale na ich vyslovenie.