Slovo minca patrí k najstarším ekonomickým výrazom v slovenčine a jeho korene siahajú až do antického Ríma. Priamo súvisí s udalosťou z 22. apríla 1864, keď americký Kongres schválil zákon o razení mincí (Coinage Act) a povolil razbu dvojcentovky — prvej americkej mince s nápisom odkazujúcim na dôveru v Boha.
Pôvod. Latinské slovo moneta bolo pôvodne prívlastkom bohyne Juno. Jej chrám na rímskom Kapitole niesol meno Juno Moneta — Juno Napomínajúca (z latinského monēre, varovať, pripomínať). Práve v tomto chráme Rimania zriadili svoju mincovňu, a tak sa meno bohyne prenieslo na samotné platidlá, ktoré tam vznikali.
Vývoj. Z latinského moneta vznikli románske tvary — talianske moneta, francúzske monnaie, španielske moneda. Do germánskych jazykov preniklo slovo ako Münze v nemčine. Slovenčina ho prevzala práve z nemčiny, pričom stredohornonemecké münze sa adaptovalo na domácu hláskovú sústavu a ustálilo sa ako minca. Čeština používa rovnaký tvar. Poľština zvolila odlišnú cestu — moneta si zachovala bližšiu podobu s latinským originálom.
Dnešné použitie. Slovo minca funguje v slovenčine v doslovnom aj prenesenom význame. Hovoríme o eurových minciach v peňaženke, no rovnako o „druhej strane mince", keď chceme poukázať na opačný pohľad na vec. Odvodené slová — mincovňa, mincový, minciar — tvoria stabilné slovotvorné hniezdo. Kremnická mincovňa, najstaršia nepretržite fungujúca mincovňa na svete, nesie toto pomenovanie už od stredoveku.
Jazykový fakt. Anglické slovo money má totožný pôvod — pochádza zo starofrancúzskeho moneie, ktoré je dedičom toho istého latinského moneta. Jedna rímska bohyňa tak dala meno platidlám v desiatkach jazykov od Bratislavy po Washington. Práve dvojcentovku z roku 1864, ktorej razbu Kongres v tento deň povolil, navrhol rytec James B. Longacre. Razila sa len do roku 1873 — iné drobné mince, najmä nikel, sa ukázali ako praktickejšie.