Dňa 24. apríla 1904 Ruské impérium zrušilo štyri desaťročia trvajúci zákaz publikácií v litovčine latinským písmom. Nie preto, že by sa cárska byrokracia stala tolerantnejšou. Jednoducho preto, že rusifikácia nefungovala.
Zákaz bol súčasťou širšej politiky kultúrnej asimilácie, ktorou sa Rusko snažilo posilniť vplyv ruského jazyka a kultúry medzi neruskými národmi impéria. Litovcom zakázali tlačiť texty v ich vlastnom jazyku latinkou — mali prejsť na azbuku. Výsledok? Presný opak zamýšľaného. Litovci si vybudovali rozsiahlu sieť pašovania kníh cez pruské hranice. Zakázaná literatúra sa šírila nelegálne a zákaz sa stal symbolom národného odporu. Namiesto toho, aby litovskú identitu oslabil, posilnil ju.
Po štyridsiatich rokoch muselo impérium uznať realitu. Žiadne dekréty ani tresty nedokázali nahradiť jazyk, v ktorom ľudia mysleli, modlili sa a rozprávali deťom rozprávky. Zrušenie zákazu nebolo aktom veľkorysosti — bolo priznaním prehry.
Je to jeden z najvýraznejších príkladov v európskych dejinách, keď sa represívna jazyková politika obrátila proti svojmu tvorcovi. Štát, ktorý chcel vymazať písmo, nakoniec vymazal len vlastnú ilúziu o kontrole.