Dnes si ho spájame s orchestrom, smokingom a potleskom. No slovo koncert má za sebou cestu, ktorá začala ďaleko od koncertných sál.
Pôvod. Koreň treba hľadať v latinskom concertare, čo pôvodne znamenalo „súťažiť, zápasiť, hádať sa". Predpona con- (spolu) a sloveso certare (bojovať, pretekať sa) dávali dohromady obraz dvoch strán, ktoré sa merajú silami. Nič poetické, žiadna harmónia — čistá konfrontácia.
Vývoj. Zlom prišiel v 16. storočí v Taliansku. Slovo concerto sa začalo používať pre hudobnú formu, v ktorej sólový nástroj „súperí" s orchestrom — vedie dialóg, odpovedá, predháňa sa. Napätie medzi sólistom a telesom nebolo chybou, ale princípom. Práve z tohto talianskeho významu si slovo prevzali ďalšie európske jazyky: francúzsky concert, nemecký Konzert, anglický concert. Do slovenčiny preniklo cez nemčinu a češtinu.
Dnešné použitie. Význam sa postupne rozšíril. Koncert dnes nie je len hudobná forma s dialógom sólistu a orchestra, ale akékoľvek verejné hudobné vystúpenie — od filharmónie po štadión. Prenesene hovoríme aj o „koncerte veľmocí", čím sa vraciame bližšie k pôvodnému latinskému zmyslu súperenia a vyjednávania.
Jazykový fakt. Keď Max Bruch 24. apríla 1866 dirigoval premiéru svojho Husľového koncertu č. 1 g mol, názov formy stále niesol stopu pôvodného významu: sólové husle v diele skutočne „súťažia" s orchestrom, striedavo vedú a ustupujú. Bruchov koncert sa stal jedným z najhrávanejších diel husľového repertoáru — no málokto z poslucháčov tuší, že už samotný názov sľubuje nie súlad, ale súboj. Harmónia, ktorú v koncerte počujeme, je výsledkom zvládnutého konfliktu. Presne tak, ako to predpokladala latina.