Slovo, ktoré dnes automaticky spájame s úkladnou vraždou politika či verejne známej osoby, má prekvapivo miernejší pôvod. Latinské attentātum je minulé príčastie slovesa attentāre — pokúsiť sa, skúsiť, siahnuť na niečo. Skladá sa z predpony ad- (k, smerom k) a tentāre (skúšať, dotýkať sa), čo je frekventatívum od tendere — naťahovať, smerovať. V pôvodnom význame teda atentát neznamenal zabitie, ale iba pokus — akýkoľvek čin namierený proti niekomu.
Do európskych jazykov preniklo slovo cez francúzštinu. Francúzske attentat sa v 16. storočí používalo v právnickom jazyku na označenie protiprávneho činu, útoku na poriadok alebo osobu. Nemčina prevzala tvar Attentat, slovenčina a čeština ho prispôsobili ako atentát. V angličtine sa slovo neujalo — tá používa assassination, odvodené od arabského haššášín, príslušníka stredovekej sekty nájomných vrahov.
Práve posun od „pokusu" k „vražednému útoku" je na slove najzaujímavejší. Kým latina hovorila neutrálne o snahách akéhokoľvek druhu, moderné jazyky význam zúžili a zároveň zdramatizovali. Dnes atentát znamená takmer výlučne násilný útok na prominentnú osobu — spravidla politika, panovníka alebo štátnika.
Slovenčina pritom rozlišuje odtiene presnejšie než mnohé iné jazyky. Atentát je samotný útok bez ohľadu na výsledok; atentátnik je jeho vykonávateľ. Keď John Wilkes Booth 14. apríla 1865 vystrelil na Abrahama Lincolna vo washingtonskom Ford's Theatre, spáchal atentát. Keď ho o dvanásť dní neskôr — 26. apríla — vojaci dostihli a zastrelili, skončil príbeh atentátnika, no slovo žije ďalej. A zachováva si v sebe stopu pôvodného latinského významu: každý atentát je v jadre stále len pokus — pokus zmeniť dejiny jedným činom.