Slovo maquis dnes evokuje francúzsky odboj za druhej svetovej vojny — partizánske skupiny ukrývajúce sa v horách a lesoch, s ktorými 29. apríla 1944 nadviazala spojenie britská agentka Nancy Wake po zoskoku nad Auvergne. No pôvod tohto výrazu siaha oveľa ďalej než do rokov 1940–1945.
Pôvod. Slovo pochádza z korzického macchia, čo je prevzatie z talianskeho macchia (škvrna, húštava). Taliančina ho zdedila z latinského macula — škvrna, fľak. Na Korzike a v celom západnom Stredomorí sa týmto výrazom odjakživa označoval hustý, nízky, takmer nepriechodný porast typický pre vápencové svahy: zmes krušpánu, myrty, vresu a divorastúcich bylín. Terén, v ktorom sa človek stratí.
Vývoj. Práve táto vlastnosť — neprehľadnosť, schopnosť ukryť — posunula slovo z botaniky do politiky. Už v 19. storočí sa na Korzike hovorilo prendre le maquis (odísť do maquis) o banditoch a zbehoch, ktorí unikali pred zákonom do húštin. Keď po roku 1942 začali mladí Francúzi utekať pred nútenou prácou pre Nemecko (Service du travail obligatoire), hľadali úkryt v rovnakom type krajiny — v horských lesoch Auvergne, Cevén či Provensálska. Pomenovanie prišlo samo: boli to maquisards, ľudia z maquis.
Dnešné použitie. Vo francúzštine si slovo zachováva dvojaký význam. V ekológii označuje stredomorský krovinatý biotop (odbornejšie maquis shrubland). V politickom a historickom jazyku zostáva synonymom ozbrojeného odboja zdola — gerilového odporu bez uniformy a bez vlajky. Preniklo aj do angličtiny, kde sa používa bez prekladu, vždy s odkazom na francúzsky odboj.
Jazykový fakt. Z rovnakého latinského koreňa macula pochádza aj slovenské slovo makulatúra — pôvodne papier so škvrnami, nepodarený výtlačok. Kým makulatúra označuje niečo znehodnotené, maquis sa stal symbolom vzdoru. Tá istá „škvrna" — raz chyba na papieri, inokedy nepriechodná húština, ktorá zachránila tisíce životov.