Druhý jún nie je v kalendári kultúry prázdna stránka. Práve naopak — tento dátum poznamenali dve narodenia, ktoré formovali európske umenie 19. storočia.
Thomas Hardy — románopisec, ktorý nepotreboval ilúzie
V roku 1840 sa v anglickom juhozápade narodil Thomas Hardy, spisovateľ, ktorý viktoriánskej spoločnosti nastavil zrkadlo bez ružového filtra. Realista v línii George Eliotovej, no zároveň romantik odchovaný Wordsworthom. Hardy písal o ľuďoch z vidieka — o ich úpadku, odcudzení, tichu, ktoré sa rozliehalo anglickou krajinou ako predzvesť niečoho nezvratného.
Bol kritický voči vlastnej dobe. Nie z pózy, ale z presvedčenia. Jeho romány odkrývali trhliny vo viktoriánskej fasáde, jeho poézia ich prehlbovala. Zomrel v roku 1928 — prežil celú jednu epochu a stihol vidieť začiatok ďalšej.
Émile Munier — žiak, ktorý maľoval nežnosť
V tom istom roku, 1840, sa vo Francúzsku narodil maliar Émile Munier. Žiak Williama-Adolpha Bouguereaua, predstaviteľ akademickej maľby. Kým Hardy rozbíjal ilúzie perom, Munier ich budoval štetcom — jeho svet bol svetom detských tvárí, jemných tónov a precíznej techniky. Zomrel v roku 1895, päťdesiatpäťročný, v tieni svojho učiteľa, no nie bez vlastného hlasu.
Dva muži, jeden rok, dva jazyky umenia. Hardy dal svetu prózu, ktorá bolí. Munier dal svetu plátna, ktoré utešujú. Druhý jún 1840 bol v tomto zmysle dňom rovnováhy — medzi pravdou a krásou.