Slovo, ktoré sa 2. júna 1878 vpísalo do dejín — Karl Nobiling v ten deň vystrelil na nemeckého cisára Wilhelma I. Neúspešne. No samotný pojem atentát má oveľa starší a prekvapivo temný pôvod.
Pôvod. Koreň siaha k arabskému slovu ḥašīšīyīn — „požívatelia hašišu". Tak označovali členov stredovekej izmailitskej sekty Asasínov, pôsobiacej v 11. až 13. storočí na území dnešného Iránu a Sýrie. Ich vodca, známy ako „Starec z hory", údajne vysielal omámených bojovníkov na cielené vraždy politických nepriateľov. Križiaci priniesli tento výraz do Európy a z assassin sa vo francúzštine a angličtine stal všeobecný pojem pre nájomného vraha.
Vývoj. Latinizovaná podoba attentatum — doslova „pokus, úmysel" — vznikla z attentare, čiže „pokúsiť sa, siahnuť na niečo". Románske jazyky túto formu prevzali: francúzske attentat, talianske attentato. Do nemčiny a následne do stredoeurópskych jazykov vrátane slovenčiny sa slovo dostalo práve v 19. storočí, v období, keď politické násilie naberalo systematické kontúry. Význam sa ustálil na „násilný útok na verejného činiteľa alebo inštitúciu".
Dnešné použitie. V súčasnej slovenčine slovo atentát označuje cielený útok s politickou motiváciou — na rozdiel od bežnej vraždy, kde motív môže byť osobný. Hovoríme o atentáte na prezidenta, na veľvyslanca, na premiéra. Slovo v sebe nesie váhu verejného činu, nie súkromného zločinu. Práve preto sa nepoužíva pri obyčajnej trestnej činnosti — atentát predpokladá obeť s mocou alebo symbolickým postavením.
Jazykový fakt. Slovenčina patrí medzi jazyky, ktoré dôsledne rozlišujú medzi atentátom (cielený politický útok) a vraždou (usmrtenie človeka). Angličtina používa assassination pre oba odtiene, no etymologicky vychádza z úplne iného koreňa než európske attentat. Dva rôzne arabsko-latinské pramene, dve rôzne slová — a predsa sa stretávajú pri tom istom type činu. Nobiling v Berlíne roku 1878 spáchal práve Attentat — slovo, v ktorom sa skrýva celá história politického násilia od perzských hradov po európske bulváre.