Piaty jún v historických análoch nepatrí športovcom. Patrí vojakom, povstalcom a generálom. Ak hľadáte v tento deň zápolenie, nájdete ho — lenže nie na štadióne.
Boj ako jediný súboj dňa
1832 — V Paríži vypuklo Júnové povstanie. Republikáni vyšli do ulíc proti monarchii. Barikády stáli 5. a 6. júna. Neboli to preteky, hoci tempo bolo vražedné.
1879 — Pri vrchu Zungeni v Zululande sa britská jazda pod velením plukovníka Redversa Bullera stretla s tristo zuluskými bojovníkmi. Jazdci zaútočili a rozohnali ich. Šlo o jednu z potýčok druhej invázie do Zuluského kráľovstva v záverečnej fáze anglo-zuluskej vojny.
1899 — Na Filipínach zavraždili generála Antonia Lunu, hlavného veliteľa filipínskej armády, uprostred filipínsko-americkej vojny.
Éra, v ktorej šport ešte nemal svoj deň
Tieto udalosti spadajú do 19. storočia — obdobia, keď organizovaný šport len hľadal svoju podobu. Moderné olympijské hry ešte neexistovali (1832) alebo boli v plienkach (1899). Súťaženie prebiehalo na bojiskách, nie na ihriskách.
1947 priniesol aspoň záblesk mieru: minister zahraničia USA George Marshall na Harvarde vyzval k hospodárskej pomoci vojnou zničenej Európe. Práve obnova kontinentu po druhej svetovej vojne neskôr umožnila aj návrat európskeho športu na medzinárodnú scénu.
Piaty jún je v kalendári dňom, keď sa dejiny písali pušným prachom, nie kriedou na čiarach ihriska.