Slovo, ktoré v sebe nesie echo parížskych barikád z júna 1832, má korene hlboko v latinčine. Základom je latinské sloveso rebellāre, zložené z predpony re- (znova, späť) a slovesa bellāre (viesť vojnu), ktoré samo vychádza z podstatného mena bellum (vojna). Doslovný preklad je „znovu viesť vojnu" — obnoviť boj proti niekomu, kto už raz zvíťazil. Rímski autori ho používali na označenie porazených kmeňov, ktoré opäť siahli po zbraniach.
Z latinčiny prešlo slovo do starofrancúzštiny ako rebeller a odtiaľ do ďalších európskych jazykov. Do slovenčiny sa dostalo sprostredkovane — pravdepodobne cez nemčinu alebo priamo cez latinskú učenú tradíciu, ktorá formovala slovník stredoeurópskej inteligencie v 18. a 19. storočí. Slovenčina si paralelne uchovala domáci ekvivalent povstanie, ktorý nesie podobný význam, no bez toho negatívneho nádychu, aký má rebélia v ústach moci.
Práve v tom spočíva jazykový paradox tohto slova. Kto ho vysloví, prezrádza, na ktorej strane barikády stojí. Monarchisti v Paríži roku 1832 hovorili o rebélii, o vzbure černi. Republikáni hovorili o povstaní za slobodu. Rovnaký dej, dva odlišné slová — a s nimi dva odlišné svety.
Dnes sa rebélia v slovenčine používa širšie a mäkšie. Hovoríme o rebélii dospievajúcich, o rebélii v umení, o rebélii proti konvenciám. Slovo stratilo krv a pach barikádového dymu, no jeho jadro zostáva rovnaké: je to návrat do boja, odmietnutie podriadenia sa.
Jazykový fakt na záver: latinské bellum (vojna) a bellus (pekný) sú napriek podobnosti celkom odlišné slová s rozdielnym pôvodom. Vojna nikdy nebola pekná — ani v jazyku.