Šiesteho júna 1822 dostal kanadský voyageur Alexis St. Martin náhodný výstrel do brucha. Guľka mu roztrhala žalúdok a zanechala otvorenú ranu, ktorá sa nikdy úplne nezacelila. Čo vyzeralo ako rozsudok smrti, sa zmenilo na najneočakávanejší výskumný nástroj 19. storočia.
Armádny lekár William Beaumont si uvedomil, že nezahojená rana — gastrická fistula — mu umožňuje pozorovať trávenie priamo v živom ľudskom žalúdku. Cez otvor vkladal kúsky jedla na niti a sledoval, ako ich žalúdočné šťavy rozkladajú. Experimenty trvali roky. St. Martin pritom žil, pracoval a opakovane pred lekárom utekával späť do divočiny, kde obchodoval s kožušinami.
Muž, ktorý prežil smrteľné zranenie len zázrakom, sa stal nedobrovoľným laboratórnym subjektom — a medicína vďaka jeho nešťastiu prvýkrát pochopila základné princípy ľudského trávenia. Beaumont na základe pozorovaní publikoval prácu, ktorá zmenila vtedajšie chápanie gastrointestinálnej fyziológie. St. Martin ho pritom prežil o desaťročia.
Strelná rana, ktorá mala zabiť, nakoniec zachránila nespočetné životy — pretože pomohla lekárom pochopiť, ako funguje orgán, do ktorého predtým nikto nevidel.