Šiesty jún 1513. Pri severoitalskej Novare sa stretli švajčiarski žoldnieri v službách Milána s francúzskou armádou — a Francúzov rozprášili. Bola to jedna z bitiek, ktoré vybudovali Švajčiarom povesť najobávanejších najatých bojovníkov v Európe. No odkiaľ vlastne pochádza slovo, ktoré ich definovalo?
Pôvod. Slovenské žoldnier je priamou výpožičkou z nemeckého Söldner, ktoré sa odvodzuje od slova Sold — žold, teda vojenský plat. Nemecké Sold zasa siaha k latinskému solidus, názvu neskororímskej zlatej mince. Rímski vojaci dostávali výplatu práve v solidoch; odtiaľ sa platba za vojenskú službu začala označovať týmto slovom. Latinský solidus pritom doslova znamenal „pevný, celistvý" — paradox pre profesiu, ktorej jediná lojalita patrila mešcu s mincami.
Vývoj. V stredoveku sa žoldnierstvo stalo legitímnym remeslom. Švajčiarske kantóny ho povýšili na hospodársky pilier — mladí muži odchádzali bojovať za cudzie koruny a posielali domov peniaze. Po bitke pri Novare považovali švajčiarsku pechotu za neporaziteľnú. Slovo Söldner a jeho regionálne varianty — żołnierz v poľštine, žoldnéř v češtine, žoldnier v slovenčine — sa rozšírili po celej strednej Európe. Zaujímavé je, že poľský żołnierz postupne stratil pejoratívny odtieň a dnes jednoducho znamená „vojak", bez ohľadu na to, komu slúži.
Dnešné použitie. V slovenčine si žoldnier zachoval pôvodný náboj. Označuje človeka, ktorý bojuje za peniaze, nie za presvedčenie. Používa sa aj metaforicky — žoldnierom môže byť právnik, lobista či futbalista, ktorý mení kluby podľa výšky ponuky. Vždy je v tom príchuť morálnej pochybnosti: žoldnier nemá vlajku, len cenovku.
Jazykový fakt. Z toho istého latinského solidus vzniklo aj francúzske solde (výpredaj — pôvodne výpredaj vojenských zásob), anglické soldier a talianske soldo. Jedna rímska minca tak dala meno vojakom v pol tucta jazykov. A dodnes, keď hovoríme o niečom „solídnom", nevedomky odkazujeme na ten istý zlatý peniaz, ktorým kedysi platili légionárov.