Keď argentínsky právnik Mariano Moreno 7. júna 1810 vydal prvé číslo Gazeta de Buenos-Ayres, siahol po názve, ktorý už tri storočia putoval Európou. Jeho pôvod však nesúvisí s novinárstvom — začína sa pri drobnej minci.
Slovo pochádza z talianskeho gazzetta, čo bola benátska drobná minca zo 16. storočia. Za jednu gazzettu si človek kúpil ručne písaný spravodajský list — avviso —, ktorý koloval po kaviarňach a trhoviskách Benátok. Správy mali svoju cenu a minca, ktorou sa za ne platilo, postupne splynula s vecou samou. Už nie minca, ale noviny.
O pôvode samotnej mince sa etymológovia dodnes sporia. Jedna línia vedie k talianskemu gazza — straka —, pretože vtáky zdobili niektoré razby. Druhá teória odkazuje na gazophylacium, latinizovaný grécky výraz pre pokladnicu, odvodený od staroperzského ganza (poklad). Obe verzie majú svojich zástancov, žiadna nemá definitívny dôkaz.
Z Benátok sa slovo rozšírilo do francúzštiny ako gazette — tak pomenoval svoje periodikum Théophraste Renaudot v roku 1631. Odtiaľ prešlo do angličtiny, nemčiny, poľštiny aj ruštiny. Do slovenčiny a češtiny vstúpilo dvojakou cestou: priamo z taliančiny cez habsburské prostredie a sprostredkovane cez francúzštinu.
V slovenčine slovo gazeta nikdy nezakorenilo tak hlboko ako napríklad v ruštine, kde dodnes vychádza Novaja gazeta. U nás ho vytlačili domáce tvary — noviny, denník, časopis. Predsa však zanechalo stopu: výraz gazetár sa v staršej publicistike objavoval ako označenie novinára, často s mierne ironickým nádychom.
Moreno svoju Gazetu de Buenos-Ayres založil ako nástroj revolúcie — informovať občanov o rozhodnutiach prvej argentínskej vlády po Májovej revolúcii. Názov nebol náhodný. Evokoval európsku tradíciu tlačeného slova a zároveň signalizoval modernitu. Jedno benátske slovko tak preklenulo oceán, tri storočia a desiatky jazykov — od medenej mince na trhu až po tlačiarenský stroj v Buenos Aires.