Slovo, ktoré dnes spájame s agresívnym politickým textom, má prekvapivo nežný pôvod. Stredoveká latinská báseň Pamphilus, seu De Amore (Pamphilus, čiže O láske) z 12. storočia bola taká populárna, že sa šírila v tenkých, nezviazaných zošitoch. Ľudia ich začali volať skrátene pamphilet, neskôr pamflet — teda doslova „taký malý Pamphilus".
Meno Pamphilus samo pochádza z gréčtiny: pan (všetko) + philos (milujúci), čiže „ten, kto miluje všetkých". Z ľúbostnej poézie sa však význam posunul radikálne. Už v 16. storočí označoval pamflet akýkoľvek krátky tlačený text bez tvrdej väzby — a čoraz častejšie text bojovný, útočný, politický.
Práve pamflet bol zbraňou oboch mužov, ktorých si dnes pripomíname. Thomas Paine, ktorý 8. júna 1809 zomrel, napísal Common Sense — pamflet, ktorý v roku 1776 presvedčil americké kolónie, že nezávislosť nie je šialenstvo, ale nevyhnutnosť. O sedemnásť rokov neskôr, v roku 1826, zasa v Yorku zničili tlačiarenskú presu Williama Lyona Mackenzieho, škótskeho novinára, ktorý pamfletmi a novinami dráždil vládnucu kliku zvanú Family Compact.
Do slovenčiny prešlo slovo cez nemčinu a francúzštinu. Zaujímavé je, že zatiaľ čo v angličtine si pamphlet zachoval neutrálny odtieň — môže ísť aj o informačnú brožúru —, v slovenčine a češtine sa význam zúžil takmer výlučne na hanopis alebo útočný politický text. Keď po slovensky povieme „pamflet", myslíme tým niečo jedovaté.
Jazykový fakt: Angličtina pozná slovo pamphleteer (autor pamfletov) ako regulárne povolanie — Paine sa tak sám označoval. Slovenčina ekvivalent nemá. Hovoríme jednoducho „autor pamfletu", prípadne siahame po staršom výraze „libelist". Jedno stredoveké meno zaľúbeného mládenca tak dalo svetu slovo pre jeden z najstarších nástrojov politického boja — starší než noviny, starší než editorial, starší než blog.