Dňa 10. júna 1918 vyplávala z prístavu jedna z najväčších lodí rakúsko-uhorského námorníctva — dreadnought SMS Szent István. Domov sa už nevrátila. Potopili ju talianske torpédové člny triedy MAS, plavidlá tak malé, že ich posádka mohla spočítať na prstoch jednej ruky.
Dávid proti Goliášovi na Jadrane
Dreadnoughty boli symbolom námornej moci začiatku 20. storočia — plávajúce pevnosti s ťažkým pancierovaním a delami schopnými ničiť ciele na kilometre. Szent István patril k chráneným klenotom rakúsko-uhorskej flotily. Proti nemu stáli talianske člny MAS — rýchle, ľahké torpédové motorovky pôvodne navrhnuté aj na boj proti ponorkám. Postavili ich v benátskych lodeniciach a ich najväčšou zbraňou nebola palebná sila, ale rýchlosť a moment prekvapenia.
Smrteľný úder pri dalmatínskom pobreží
Útok sa odohral v ranných hodinách pri dalmatínskom pobreží. Malé talianske plavidlá využili tmu a nízky profil na hladine. Torpéda zasiahli cieľ a obrovský dreadnought sa začal potápať. Potopenie Szent Istvána si vyžiadalo životy členov posádky a stalo sa jedným z najväčších námorných úspechov Talianska v prvej svetovej vojne.
Koniec éry obrích lodí
Tento prípad ukázal niečo, čo admirality nechceli počuť: éra, v ktorej rozhodovala veľkosť a pancier, sa končila. Malé, rýchle a lacné plavidlá dokázali zničiť kolosy za zlomok ich ceny. Túto lekciu si námorné mocnosti naplno uvedomili až o dve desaťročia neskôr, v druhej svetovej vojne. Torpédové člny a ponorky vtedy definitívne prepísali pravidlá námorného boja.