Keď 18. júna 1940 Charles de Gaulle pred mikrofónom BBC vyslovil výzvu k boju proti nacistickej okupácii, dal vzniknúť hnutiu, ktoré dodnes nesie meno odvodené z latinského koreňa. Slovo rezistencia sa stalo synonymom občianskej neposlušnosti, podzemného boja a odmietnutia kapitulácie.
Pôvod. Latinské resistentia vychádza zo slovesa resistere — doslova „stáť proti" (predpona re- vyjadruje opak či návrat, koreň sistere znamená „zastaviť sa, postaviť sa"). V klasickej latinčine malo predovšetkým fyzikálny význam: odpor materiálu, protiváha sily. Do románskych jazykov prešlo prirodzene — francúzske résistance, talianske resistenza, španielske resistencia.
Vývoj. Až do 20. storočia slovo fungovalo najmä v mechanike a medicíne (odolnosť organizmu). Politický rozmer získalo počas druhej svetovej vojny. De Gaullova výzva z júna 1940 dala francúzskemu Résistance status vlastného mena — označovalo konkrétne podzemné hnutie. Odtiaľ sa pojem rozšíril do všetkých európskych jazykov vrátane slovenčiny, kde rezistencia nahradila starší „odboj" v publicistických a akademických textoch.
Dnešné použitie. Slovenčina pozná slovo v troch hlavných kontextoch: historickom (protifašistický odpor), biologickom (rezistencia baktérií voči antibiotikám) a politickom (občiansky odpor voči autoritárskym režimom). V bežnej reči sa objavuje aj v prenesenom zmysle — hovoríme o rezistencii voči zmenám, voči tlaku či voči manipulácii.
Jazykový fakt. Slovenčina si zachovala aj domáci ekvivalent „odpor", no rezistencia nesie odlišný štylistický náboj — pôsobí formálnejšie, odbornejšie a zároveň evokuje konkrétnu historickú tradíciu. Jedno slovo, ktoré prešlo od fyziky cez medicínu až po politiku — a v každej oblasti znamená to isté: nepodľahnúť.