1. júla 1972 sa v reykjavíckej hale Laugardalshöll začala prvá partia zápasu o majstra sveta v šachu medzi Američanom Bobbym Fischerom a obhajcom titulu, Sovietom Borisom Spasským. Sovietska šachová škola vtedy neprerušene ovládala titul majstra sveta už 24 rokov a zápas sa v dobovej tlači aj verejnej mienke chápal jednoznačne ako súboj Východu proti Západu — Spasskij čelil v Sovietskom zväze enormnému politickému tlaku uspieť, kým prípadné Fischerovo víťazstvo by znamenalo prvého amerického šampióna od roku 1888.

Zápas vyvolal nebývalý mediálny záujem presahujúci ďaleko za hranice šachového sveta a dodnes sa označuje ako „zápas storočia“. Podobne aj dnes sa veľmocenské súperenie čoraz častejšie presúva mimo priamej vojenskej konfrontácie — do technologických pretekov, vesmírnych programov, športových podujatí či kultúrnej diplomacie, kde symbolické víťazstvo jednej strany dokáže rezonovať ďaleko za hranicami samotnej disciplíny, presne ako partia šachu v Reykjavíku v lete 1972.