Deň, keď vypršalo ultimátum (1914)
Večer 3. augusta 1914 predniesol britský minister zahraničia Edward Grey v Dolnej snemovni reč, po ktorej údajne poznamenal, že "svetlá zhasínajú po celej Európe a už za nášho života ich znova nezažneme". Nasledujúci deň, 4. augusta 1914, vypršalo britské ultimátum požadujúce od Nemecka rešpektovanie belgickej neutrality - Nemecko do Belgicka vtrhlo deň predtým na ceste k Francúzsku.
Keď ultimátum o polnoci vypršalo bez odpovede, kráľ Juraj V. formálne vyhlásil vojnu Nemeckému cisárstvu. Liberálna vláda premiéra Herberta Henryho Asquitha sa tak - napriek dovtedajšiemu silnému protivojnovému krídlu strany - definitívne pripojila k prvej svetovej vojne po boku Francúzska a Ruska.
Deň, keď skončilo ukrývanie (1944)
O tridsať rokov neskôr, 4. augusta 1944, vtrhla do amsterdamského domu na Prinsengracht nemecká polícia vedená dôstojníkom SS Karlom Silberbauerom. V skrytej "zadnej budove" za otáčacou knižnicou sa vyše dva roky ukrývali rodina Frankovcov, rodina van Pelsovcov a zubár Fritz Pfeffer.
Nikdy sa s istotou nezistilo, kto úkryt polícii prezradil - historici zvažujú viacero teórií, od udania až po náhodné odhalenie pri vyšetrovaní podvodov s potravinovými lístkami. Zatknutých previezli na výsluch a už o pár dní neskôr do tranzitného tábora Westerbork. Medzi nimi bola aj štrnásťročná Anne Franková, ktorej denník sa po vojne stal jedným z najčítanejších svedectiev o holokauste.
Deň, keď explodoval prístav (2020)
- augusta 2020 spôsobil požiar v sklade prístavu v Bejrúte výbuch 2 750 ton dusičnanu amónneho, ktorý tam bez primeraných bezpečnostných opatrení ležal už šesť rokov po zhabaní z nákladnej lode MV Rhosus. Výbuch s energiou porovnateľnou s 1,1 kilotony TNT patrí medzi najsilnejšie nejadrové explózie v zaznamenanej histórii.
Zahynulo pri ňom najmenej 218 ľudí, ďalších približne 7-tisíc bolo zranených a asi 300-tisíc prišlo o strechu nad hlavou. Škody na majetku sa odhadujú na 15 miliárd dolárov - a mnohé časti libanonskej metropoly nesú stopy výbuchu dodnes.