Keď Singapur 9. augusta 1965 nedobrovoľne opustil Malajzijskú federáciu, mal k dispozícii prakticky jediný skutočný kapitál - strategickú polohu pri jednej z najrušnejších námorných trás sveta. Bez nerastných surovín, bez veľkého vnútorného trhu, obklopený väčšími a mocnejšími susedmi, vsadil na otvorenosť obchodu, investície do vzdelania a stabilné, hoci prísne riadené inštitúcie.
V roku 2026, uprostred pretrvávajúceho pretŕhania a prekresľovania globálnych dodávateľských reťazcov - od polovodičov cez batériové suroviny po lodnú prepravu - sa singapurský recept ukazuje ako prekvapivo aktuálny. Krajiny, ktoré nemajú vlastné zdroje ani veľký domáci trh, sa dnes opäť pozerajú na Singapur ako na dôkaz, že poloha, dôveryhodné inštitúcie a otvorenosť dokážu nahradiť to, čo príroda nedala.
Paralela medzi rokom 1965 a súčasnosťou je jasná: malé štáty, ktoré sa vedia rýchlo prispôsobiť meniacim sa obchodným trasám a investovať do ľudského kapitálu namiesto čakania na prírodné bohatstvo, majú v neistom svete šancu obstáť lepšie než mnohé oveľa väčšie ekonomiky.