Piatok ako každý iný
Ráno 1. septembra 1939 vyzeralo pre väčšinu Európy ešte ako obyčajný piatok. V Gdansku sa otvárali obchody, vo Varšave chodili deti do školy, v Berlíne aj Bratislave sa ľudia chystali do práce. Nikto z nich v tej chvíli netušil, že rozhodnutie, ktoré padlo v nemeckom veliteľskom stane hodiny predtým, im práve zmenilo život nezvratným spôsobom.
Zvuk, ktorý prišiel z mora
Prví, ktorí pochopili, že sa niečo zlomilo, boli obyvatelia Westerplatte - polostrova pri Gdansku, kam pred úsvitom dorazili delové salvy z lode Schleswig-Holstein. Posádka poľského skladu munície, sotva dvesto mužov, sa rozhodla brániť sedem dní proti presile, o ktorej vedela, že ju napokon zdolá. Ich odpor sa stal jedným z prvých symbolov vojny, ktorá sa len začínala.
Hranica, ktorá sa v ten deň stala frontovou líniou
Na juhu, na slovensko-poľskej hranici, prekračovali v rovnakých hodinách rieky a lesy aj slovenské jednotky - bez vyhlásenia vojny, po boku spojenca, ktorého moc si vtedy nikto netrúfal odmietnuť. Krajina, ktorá bola len rok predtým sama obeťou územných strát, sa v ten deň stala súčasťou útoku na suseda. Dejiny zriedka ponúkajú tak čistý obraz toho, ako rýchlo sa dá z obete stať spolupáchateľ - a ako ťažko sa to o šesťdesiat rokov neskôr vysvetľuje.