Predstavte si stroj, ktorý sa neponáhľa. Nemá kolesá, nemá kam ísť. Jeho úlohou nebolo cestovať, ale zostať – a pozorovať.
Od 3. septembra 1976 stál Viking 2 na tej istej ploche kamenistej pôdy severne od rovníka Marsu, obklopený tichom, ktoré na Zemi nemá obdobu. Ráno po ráne fotografoval tenkú belosť mrazu na kameňoch okolo seba – ľad, ktorý sa vyparil skôr, než na neho dopadlo slnko naplno. Bola to jediná forma "počasia", akú kedy zažil.
Otázka, ktorú si stroj nikdy nepoložil
Viking 2 nevedel, že jeden z jeho vlastných prístrojov – ten, ktorý miešal pôdu so živným roztokom a čakal na odpoveď – rozpútal spor, ktorý jeho tvorcovia nedokázali uzavrieť ani po polstoročí. Stroj len zaznamenal čísla a poslal ich domov. Interpretácia, nádej aj pochybnosti zostali na ľuďoch.
V apríli 1980 mu vypovedali batérie. Odvtedy mlčí. Nikto ho odvtedy nenavštívil, nikto ho nevypol zámerne, nikto ho neopravil – jednoducho dohorel, tak ako dohorí sviečka, na mieste, kde ho niekto pred päťdesiatimi rokmi postavil.
Je v tom zvláštna poézia: prvé skutočne dlhodobé pozorovanie inej planéty vykonal stroj, ktorý sa nikdy nepohol, a otázku, či sme vo vesmíre sami, nechal otvorenú presne v bode, kde bola najzaujímavejšia – tesne pred odpoveďou.