Väčšina udalostí, ktoré sa viažu k 23. aprílu, nesie vojnovú pečať. No za každou operáciou, za každým náletom či oslobodením tábora stojí konkrétna technológia — a určité vedecké rozhodnutia.
Blokové lode a betón: Ostende a Zeebrugge (1918)
Britský námorný útok na belgické prístavy v roku 1918 nebol klasickou námornou bitvou. Šlo o pokus fyzicky zablokovať prístupové kanály k strategickému prístavu Bruggy, vzdialenému len desať kilometrov od pobrežia. Royal Navy použila staré lode naplnené betónom, ktoré mali byť potopené priamo v ústí prístavu. Operácia zlyhala — prúdy a nemecká paľba znemožnili presné umiestnenie plavidiel. Z inžinierskeho hľadiska to bol jeden z prvých moderných pokusov o tzv. harbor denial — znefunkčnenie prístavu bez jeho úplného zničenia. Námorná hydrografia a výpočty prúdenia vtedy ešte neboli na úrovni, ktorú by takáto operácia vyžadovala.
Strategické bombardovanie a jeho logika (1942)
Keď Luftwaffe v apríli 1942 odpovedala na britský nálet na Lübeck sériou odvetných útokov, nešlo len o pomstu. Británia krátko predtým prvýkrát masovo nasadila zápalné bomby proti stredovekému centru mesta — zámerne, pretože staré hrazdené domy horeli ľahšie. Obe strany tak v praxi testovali teóriu strategického bombardovania: myšlienku, že systematické ničenie miest zlomí vôľu nepriateľa. Vojenská veda túto hypotézu po vojne vyvrátila — morálka civilistov sa pod náletmi spravidla nezlomila, naopak.
Flossenbürg: granit a nútená práca (1945)
Koncentračný tábor Flossenbürg, oslobodený americkou 90. pešou divíziou 23. apríla 1945, nebol postavený náhodou v bavorských Fichtelských horách. SS ho zriadili v roku 1938 pri miestnych žulových lomoch. Nútená práca väzňov mala zásobovať Hitlerove megalomanské stavebné projekty — granit pre monumentálne budovy, ktoré navrhoval Albert Speer. Tábor tak vznikol ako priemyselný podnik maskovaný ideológiou. Ťažba v primitívnych podmienkach bez akejkoľvek bezpečnosti bola pre tisíce väzňov rozsudkom smrti ešte pred plynovými komorami.
Rytiersky rád a metalurgia stredoveku (1348)
Aj založenie Rádu podväzku Edvardom III. má svoj technologický rozmer. Stredoveké rády rytierskej cti boli úzko prepojené s vývojom zbroje a metalurgie. Polovica 14. storočia priniesla prechod od krúžkových brnení k plátovým — a práve elitní rytieri, akých združoval Rád podväzku, boli prvými používateľmi týchto technologicky náročných výrobkov. Kováčske dielne, schopné vyrobiť tvarované pláty z ocele, patrili v tom čase k technologickej špičke Európy.
Červená niť tohto dňa je jednoznačná: veda a technológia ako nástroj moci — od stredovekej ocele cez betónové lode až po strategické bombardovanie. Otázka, komu a čomu tieto nástroje slúžia, zostáva rovnako aktuálna.