Slovo rytier sa do slovenčiny dostalo zo strednohornonemeckého rîter (jazdec), ktoré vychádza z germánskeho rīdan — jazdiť. Pôvodný význam bol čisto praktický: označoval muža na koni, bojovníka v sedle. Nemecký tvar sa rozšíril do celej strednej Európy — čeština prevzala rytíř, poľština rycerz, maďarčina dokonca adaptovala formu ricser a neskôr vlastný výraz lovag.
Význam slova sa začal posúvať v 12. storočí, keď sa z jazdca stal nositeľ spoločenského statusu. Rytier už nebol len voják — bol viazaný prísahou, kódexom správania a vernosťou svojmu pánovi. Práve táto premena z vojenskej funkcie na stavovský titul je jedným z najzaujímavejších významových posunov v stredovekej slovnej zásobe.
Udalosť z 23. apríla 1348 tento posun dokonale ilustruje. Anglický kráľ Eduard III. v ten deň vymenoval prvých členov Rádu podväzku — najstaršieho rytierskeho rádu v Británii, ktorý dodnes zostáva najvyšším rytierskym vyznamenaním v britskom systéme pôct, predstiženým len Viktóriným a Jurským krížom. Rád bol zasvätený svätému Jurajovi, patrónovi Anglicka, a jeho vznik definitívne oddelil pojem rytierstva od bojiska — preniesol ho do sféry ceremónie, cti a politickej symboliky.
V modernej slovenčine žije slovo v dvoch rovinách. Tá doslovná odkazuje na stredovekého bojovníka v brnení. Tá prenesená — „rytier ciest", „rytierske správanie" — vyjadruje šľachetnosť, galantnosť a ochotu zastať sa slabšieho. Prídavné meno rytiersky sa používa takmer výlučne v pozitívnom zmysle.
Jazykový fakt: Germánsky koreň rīdan dal angličtine slovo rider (jazdec) a knight pochádza z úplne iného základu — staroangličtého cniht, čo pôvodne znamenalo chlapec či sluha. Dva jazyky, dva odlišné korene — a predsa rovnaký výsledok: z obyčajného jazdca a z mládenca sa stal symbol stredovekého ideálu.