27. apríla: Beethoven hral v Prešporku, Paríž búral reťaze a nad Slovenskom sa blížil koniec vojny

Beethoven a jeho prešporské korene

Keď Ludwig van Beethoven 27. apríla 1810 dokončil Bagatelu č. 25 a mol — dnes známu ako „Für Elise" — nebol pre Bratislavu cudzincom. Prešporok (Pressburg) bol v tom čase korunovačným mestom Uhorska a jedným z najživších hudobných centier habsburskej ríše. Beethoven tu koncertoval už ako pätnásťročný v roku 1796 v paláci grófa Keglevicha a neskôr v salónoch Erdődyovcov. Členka tejto uhorskej šľachtickej rodiny, grófka Anna Marie Erdődy, patrila medzi jeho najbližšie priateľky a mecenášky. Melódia, ktorú dnes spozná každé dieťa pri klavíri, sa rodila v prostredí, kde Prešporok zohral reálnu úlohu.

1848: Paríž ruší otroctvo, Štúrovci dvíhajú hlavy

27. apríla 1848 francúzske Národné zhromaždenie pod vedením Victora Schœlchera zrušilo otroctvo vo francúzskych kolóniách. Jar 1848 nebola len parížska — revolučná vlna zasiahla celú Európu. Na Slovensku práve v týchto týždňoch formulovali Štúr, Hurban a Hodža slovenské národné požiadavky. Parížsky februárový prevrat bol iskrou, ktorá zapálila aj viedenský a peštiansky parlament. Zrušenie otroctva vo Francúzsku a Žiadosti slovenského národa z mája 1848 vyrástli z rovnakého koreňa — z presvedčenia, že staré poriadky sa musia zmeniť.

Apríl 1945: Fíni vztyčujú vlajku, Slovensko sa oslobodzuje

Keď 27. apríla 1945 fínski vojaci vztyčili vlajku na trojhraničnom bode po ústupe nemeckých jednotiek z Laponska, na Slovensku prebiehali posledné boje. Bratislavu oslobodili sovietske vojská len tri týždne predtým, 4. apríla. Banská Bystrica — srdce Slovenského národného povstania z augusta 1944 — bola slobodná od marca. Fotografia z fínskeho severu a oslobodené slovenské mestá sú súčasťou toho istého príbehu: Európa sa zbavovala nacistickej okupácie kúsok po kúsku, front za frontom.

Na okraji dňa

Friedrich von Flotow, narodený 27. apríla 1812, zostal v stredoeurópskom kontexte známy predovšetkým operou Martha. Tá sa pravidelne uvádzala v Mestskom divadle v Prešporku — dnešnej budove Slovenského národného divadla na Hviezdoslavovom námestí — kde nemecká a maďarská operná scéna patrili k najaktívnejším v regióne.

Prípad Lorenza Gamboa (1949), filipínsko-amerického muža vyhnaného z Austrálie napriek tamojšej rodine, pripomína, že rasová politika „bieleho sveta" nebola len americkou záležitosťou — a povojnová migrácia sa dotýkala aj stredoeurópskych vysťahovalcov hľadajúcich nový domov za oceánom.

Každý z týchto dátumov je svetový. No cez optiku Prešporka, Štúrovcov a slovenských vojnových skúseností vidno, že svetové dejiny nikdy neobišli naše územie — len sme o nich písali menej.