Slovo, ktoré 28. apríla 1945 dostalo tvár — v ten deň totiž talianski partizáni popravili zosadeného fašistického diktátora Benita Mussoliniho v obci Giulino.
Pôvod. Koreň treba hľadať v latinskom pars, partis — „strana, časť". Z neho stredoveká taliančina vytvorila partigiano, čo pôvodne znamenalo jednoducho „prívrženca strany", teda niekoho, kto sa otvorene hlási k určitej frakcii. Žiadna zbraň, žiadne hory, len politická príslušnosť.
Vývoj. V 17. storočí si slovo požičala francúzština — partisan — a začalo naberať vojenský nádych. Označovalo príslušníka nepravidelných ozbrojených jednotiek, ktoré operovali mimo klasických armádnych štruktúr. Tridsaťročná vojna a napoleonské ťaženia význam upevnili. Poľný maršal Kutuzov, ktorý zomrel práve 28. apríla 1813, čelil partizánskemu spôsobu boja Napoleonových protivníkov v Rusku — a sám ho využíval.
Do slovanských jazykov slovo preniklo cez nemčinu a francúzštinu. V slovenčine sa masovo rozšírilo počas druhej svetovej vojny, najmä v súvislosti so Slovenským národným povstaním v roku 1944. Partizán sa stal synonymom ozbrojeného bojovníka proti okupácii — človeka, ktorý bojuje mimo regulárnej armády, často v horskom teréne, s minimálnou výzbrojou a maximálnou odhodlanosťou.
Dnešné použitie. Význam sa rozvetvil. V politickom jazyku partizánsky znamená „stranícky zaujatý" — návrat k pôvodnému latinskému zmyslu. V historickom kontexte ostáva spojený s odbojem. A v bežnej reči? Kto povie „je to partizán", myslí tým buď nekompromisného bojovníka za vec, alebo — ironicky — niekoho, kto si robí veci po svojom bez ohľadu na pravidlá.
Jazykový fakt. Slovenčina má k slovu partizán aj domáci ekvivalent — povstalec. No zatiaľ čo povstalec je neutrálny, partizán nesie romantický náboj. Je v ňom les, noc a odboj. Práve preto sa v názvoch ulíc, pamätníkov a futbalových klubov ujal partizán, nie povstalec. Jazyk si vybral slovo, ktoré lepšie rozpráva príbeh.