Slovo opera vďačí za svoj vznik latinčine. Jeho koreňom je latinské podstatné meno opus (dielo, práca), ktorého množné číslo znie práve opera — teda doslova „diela". V starovekom Ríme sa týmto výrazom označovala akákoľvek práca či výtvor, od poľnohospodárskej činnosti po literárny text. Žiadna hudba, žiadne árie, žiadne opony.
Zlom nastal v Taliansku na prelome 16. a 17. storočia. Florentskí umelci z okruhu Camerata de' Bardi sa pokúšali oživiť antickú grécku drámu — a výsledkom bolo dramma per musica, divadelné dielo celé pretkané hudbou. Postupne sa pre tento žáner ujal skrátený názov opera in musica (hudobné dielo), ktorý sa ďalej zjednodušil na holé opera. Z množného čísla označujúceho „diela" sa tak stal singulár pre jeden konkrétny druh umenia.
Do slovenčiny slovo preniklo cez nemčinu a taliančinu, pričom si zachovalo pôvodný tvar. Práve 1. mája 1786 malo vo viedenskom Burgtheater premiéru jedno z najslávnejších operných diel histórie — Figarova svadba Wolfganga Amadea Mozarta, zaradená do podžánru opera buffa, teda komickej opery. Tento taliansky termín odlišoval ľahšie, humorné kusy od vážnej opera seria.
Dnes slovo opera žije v jazyku ďaleko za hranicami divadla. V informatike poznáme webový prehliadač Opera, v medicíne operáciu (z toho istého koreňa opus — zákrok ako „dielo" chirurga), v bežnej reči hovoríme o „celej opere" ako o niečom zbytočne komplikovanom.
Jazykový fakt: Slovenčina patrí medzi jazyky, ktoré slovo opera skloňujú podľa domáceho vzoru „žena" — opery, opere, operu. Taliančina pritom tvorí množné číslo inak: opere. Vzniká tak kuriózna situácia, keď slovenský tvar „opere" (datív jednotného čísla) zodpovedá talianskemu plurálu. Jedno slovo, dve gramatiky, úplne odlišná logika — presne ako dobrá operná zápletka.