Slovo, ktoré dnes spájame s úplnou porážkou, malo pôvodne oveľa pokojnejší význam. Keď 2. mája 1945 generál Helmuth Weidling odovzdal Berlín sovietskym silám maršala Georgija Žukova, bol to jeden z najznámejších aktov kapitulácie v dejinách. No etymológia tohto slova odhaľuje prekvapivý posun významu.
Pôvod. Základ tvorí latinské capitulum — doslova „hlavička", zdrobnenina od caput (hlava). V stredovekej latinčine sa capitulum používalo na označenie kapitoly textu, teda oddelenej časti dokumentu. Z toho vzniklo stredoveké capitulare — rozdeliť text na body, a neskôr: rokovať po bodoch, určovať podmienky dohody. Francúzština si slovo prevzala ako capituler a odtiaľ preniklo do nemčiny (Kapitulation) aj do slovenčiny.
Vývoj. Ešte v 16. a 17. storočí kapitulácia neznamenala bezpodmienečnú porážku. Šlo o zmluvu medzi dvoma stranami — vojenskou kapitulačnou zmluvou sa posádka dohodla na podmienkach odchodu, často so zachovaním zbraní a vlajok. Kapitulovať znamenalo vyjednávať, nie padnúť na kolená. Až napoleonské vojny a neskôr svetové konflikty posunuli slovo smerom k totálnej porážke. Weidlingova kapitulácia Berlína bola práve tým druhým typom — bezpodmienečná, bez vyjednávania.
Dnešné použitie. V modernej slovenčine sa kapitulácia používa nielen vo vojenskom kontexte. Hovoríme o kapitulácii pred problémom, pred byrokraciou, pred únavou. Slovo stratilo svoju pôvodnú neutralitu a nesie jednoznačne negatívny nádych — znamená vzdať sa, rezignovať.
Jazykový fakt. Z rovnakého koreňa caput pochádza aj slovo kapitola (časť knihy), kapitán (ten, kto je „hlavou" jednotky) či kapitál (hlavný majetok). Jedno latinské slovo pre hlavu tak dalo európskym jazykom celú rodinu pojmov — od financií cez literatúru až po vojenskú porážku. Málokto by dnes hádal, že vzdať sa a byť vedúcim majú spoločný pôvod v jednej a tej istej hlave.