Margaret Fullerová, narodená 23. mája 1810, sa stala prvou americkou vojnovou korešpondentkou. Slovo, ktoré definovalo jej profesiu, má však omnoho staršie korene než moderná žurnalistika.
Pôvod. Základ tvorí latinské correspondēre — zložené z predpony con- (spolu, vzájomne) a slovesa respondēre (odpovedať, reagovať). Doslovne teda: vzájomne si odpovedať. V stredovekej latinčine sa výraz používal predovšetkým v písomnom styku medzi kláštormi, dvormi a obchodnými domami.
Vývoj. Do živých jazykov prenikol cez francúzske correspondant v 16. storočí, keď sa rozmáhala diplomatická pošta a obchodná korešpondencia. Spočiatku označoval každého, kto si s niekým pravidelne vymieňal listy. Až v 18. storočí sa význam zúžil na osobu, ktorá z určitého miesta posiela správy pre noviny — teda spravodajcu v teréne. Do slovenčiny sa dostal práve cez francúzsko-nemecké prostredie ako korešpondent.
Dnešné použitie. Slovo žije v dvoch hlavných polohách. V žurnalistike je korešpondent reportér pôsobiaci mimo redakciu — zahraničný korešpondent, vojnový korešpondent. V úradnom a bankovom jazyku prežíva starší význam: korešpondenčný účet je účet, cez ktorý si dve banky vzájomne „odpovedajú" na platobné príkazy. Sloveso korešpondovať si zachováva aj abstraktný rozmer — niečo korešponduje s niečím, teda vzájomne si to zodpovedá.
Jazykový fakt. Slovenčina patrí medzi jazyky, ktoré si pri tomto slove zachovali pôvodnú zdvojenú predponu — ko-re- —, zatiaľ čo v bežnej angličtine sa výslovnosť sploštila natoľko, že väčšina hovoriacich prvé re- prakticky prehltne. Fullerová by sa za svojich čias slovom correspondent neoznačovala sama — v jej dobe sa pre ženu píšucu do novín používal skôr opis lady contributor. Pojem vojnový korešpondent sa ako ustálený termín presadil až počas krymskej vojny v 50. rokoch 19. storočia, teda paradoxne v čase, keď Fullerová už nežila. Dnes jej titul prvej vojnovej korešpondentky prisudzujeme spätne — jazykom, ktorý jej vlastná doba ešte nemala.