Petronius Maximus, vládca Západorímskej ríše, zomrel 31. mája 455 spôsobom, aký by nečakal žiadny cisár. Keď sa k Rímu blížili vandálske vojská, rozhodol sa urobiť to, čo by urobil každý rozumný zbabelec — utiecť. Lenže rímsky dav ho dostal skôr ako Vandáli. Ukameňovali ho pri pokuse o útek z mesta.
Je v tom zvláštna irónia. Vandáli boli germánsky kmeň, ktorého meno sa neskôr stalo synonymom bezmyšlienkovitého ničenia. Rím sa ich desil. No cisára napokon pripravil o život nie obávaný nepriateľ spoza hraníc, ale frustrovaný rímsky ľud. Maximus nedokázal mesto ubrániť, a keď ho chcel opustiť, obyvatelia mu to nedovolili — nie preto, že by ho chceli zadržať pri vláde, ale preto, že im bol na ťarchu.
Smrť Petronia Maxima patrí medzi tie historické momenty, ktoré pripomínajú jednoduchú pravdu: najväčšie ohrozenie moci nemusí prichádzať zvonka. Vandáli nakoniec Rím aj tak vyplienili. Ale cisára si vyriešili Rimania sami.