Málokedy sa stane, že meno celého národa skĺzne do slovníka ako synonymum pre ničiteľa. Slovo vandal to dokázalo — a môžeme za to ďakovať práve udalosti z 31. mája 455, keď sa Vandali pod vedením kráľa Geisericha priblížili k Rímu a cisár Petronius Maximus skončil ukameňovaný vlastným ľudom skôr, než útočníci vôbec vstúpili do brán mesta.
Pôvod. Vandali boli východogermánsky kmeň, ktorého meno sa v latinských prameňoch objavuje už v 1. a 2. storočí. Etymológia samotného kmeňového mena nie je jednoznačná — niektorí jazykovedci ho spájajú s protogermánskym koreňom wandal-, príbuzným slovesu „wandeln" (putovať, meniť sa). Vandali boli teda doslova „tí, čo putujú". Iné teórie hovoria o spojitosti so staroseverským vandr (ťažký, obtiažny).
Vývoj. Po vpáde do Ríma v júni 455 Vandali mesto systematicky plienili štrnásť dní. Hoci historici dnes uznávajú, že ich plienenie nebolo o nič brutálnejšie než bežná prax doby, v kolektívnej pamäti sa Vandali stali stelesnením bezmyšlienkovitého ničenia. Rozhodujúci krok prišiel až v 18. storočí — v roku 1794 francúzsky biskup Henri Grégoire použil slovo vandalisme na opis ničenia umeleckých diel počas Francúzskej revolúcie. Z politického pamfletu sa termín rýchlo rozšíril do francúzštiny, angličtiny aj nemčiny.
Dnešné použitie. V slovenčine je vandal bežné slovo pre človeka, ktorý úmyselne poškodzuje verejný majetok — od posprejovaných fasád po rozbité autobusové zastávky. Právnický jazyk operuje s pojmom vandalizmus, trestný zákon ho subsumuje pod poškodzovanie cudzej veci. Slovo funguje aj ako prídavné meno: vandalský čin.
Jazykový fakt. Vandali sú jedným z mála starovekých kmeňov, ktorých meno prežilo výlučne v negatívnom význame. Góti dali meno gotike, Frankovia Francúzsku, Anglosasi Anglicku — všetko neutrálne či pozitívne konotácie. Vandalom ostala len hanba. Pritom paradoxne zanechali aj kultúrne dedičstvo: v severnej Afrike vybudovali kráľovstvo, ktoré pretrvalo takmer storočie, a ich loďstvo patrilo k najsilnejším v Stredomorí. No jazyk si pamätá len ten rímsky jún.