Tretieho júna si pripomíname výročie jedného z najnezvyčajnejších súdnych procesov 20. storočia. V roku 1921 stál pred berlínskou porotou arménsky študent Soghomon Tehlirian, obžalovaný z vraždy Talaata Pašu — bývalého veľkovezíra Osmanskej ríše a hlavného architekta arménskej genocídy. Tehlirian ho zastrelil 15. marca 1921 priamo na berlínskej ulici.
Paradox celého prípadu spočíval v jedinej vete, ktorú Tehlirian povedal porote: „Zabil som človeka, ale nie som vrah." A porota mu dala za pravdu — oslobodila ho.
Proces sa fakticky premenil z obžaloby vraha na obžalobu obete. Súdna sieň sa stala miestom, kde po prvý raz verejne zazneli svedectvá o systematickom vyvražďovaní Arménov. Tehlirian nepopieral, čo urobil. Namiesto toho poukázal na to, čo urobil Talaat Paša — a čo medzinárodné spoločenstvo dovtedy ignorovalo.
Berlínsky verdikt dodnes rozdeľuje historikov. Jedni ho vnímajú ako zlyhanie justície, ktorá legitimizovala svojpomocnú spravodlivosť. Druhí argumentujú, že porota jednoducho odmietla potrestať muža za čin namierený proti niekomu, kto nesie zodpovednosť za smrť statisícov ľudí a nikdy za to nestál pred súdom. Talaata Pašu síce v Osmanskej ríši odsúdili v neprítomnosti, no trest nikdy nevykonali — žil nerušene v Berlíne pod falošným menom.
Prípad Tehlirian zostáva jedným z mála momentov v dejinách, keď súdny proces obrátil pozornosť sveta na genocídu, ktorú sa jej páchatelia snažili vymazať z pamäti.