3. júna v dejinách — sedem scén z archívu sveta

Berlín, 1921: „Zabil som človeka, no nie som vrah"

Pojednávacia sieň v Berlíne. Lavica obžalovaných. Na nej sedí mladý arménsky študent Soghomon Tehlirian — tvár nehybná, ruky pokojné. Len dva a pol mesiaca predtým, 15. marca, vystrelil na ulici na muža, ktorého väčšina sveta poznala ako Talaata Pašu — bývalého veľkovezíra Osmanskej ríše a hlavného architekta arménskej genocídy.

Tehlirian neutečie. Neskrýva sa. Stojí nad telom a čaká na políciu.

Teraz, pred porotou, vysloví vetu, ktorá sa zapíše do dejín trestného práva: „Zabil som človeka, ale nie som vrah." Obhajoba nepopierala čin. Popierala zločin. Porota ho oslobodila. Berlínska súdna sieň sa v ten deň stala miestom, kde sa stretli dva pojmy spravodlivosti — tá písaná v zákonníkoch a tá, ktorú žiadny zákonník nedokázal postihnúť.

Berlín, 1940: Ostrov pre milióny vyhnancov

Jún 1940. Francúzsko padá. A v kancelárii nemeckého ministerstva zahraničných vecí sedí Franz Rademacher, vedúci takzvaného židovského oddelenia, a píše memorandum. Navrhuje v ňom plán, ktorý nesie názov podľa ostrova v Indickom oceáne: Madagaskar.

Podstata je prostá a desivá zároveň — násilne presídliť židovské obyvateľstvo Európy na tento ostrov, v tom čase francúzsku kolóniu, ktorú by po páde Francúzska prevzalo Nemecko. Rademacher to formuluje byrokratickým jazykom, v odstavcoch a bodoch, akoby šlo o logistický projekt, nie o osud miliónov ľudí.

Madagaskarský plán nikdy nerealizovali. Namiesto neho prišlo niečo horšie. No v ten júnový deň roku 1940 tento dokument existoval — ako dôkaz, že zlo sa často rodí v podobe úhľadne napísaného úradného návrhu.

Kréta, 1941: Odplata Wehrmachtu

Tretí jún 1941. Bitka o Krétu práve skončila. Nemecký Wehrmacht utrpel na ostrove ťažké straty — miestne obyvateľstvo sa aktívne zapojilo do obrany. Teraz prišla odveta. Wehrmacht pristúpil k represáliám proti civilnému obyvateľstvu, ktoré sa postavilo na odpor. Zničil dediny. Slovo „odplata" dostalo na Kréte svoju najtemnejšiu podobu — organizovanú, vojenskú, systematickú. Jednotky, ktoré podľa Versaillskej zmluvy nemali vôbec existovať v takej sile, teraz ničili domovy ľudí, ktorí bránili svoj ostrov.

Finnmark, 1326: Hranica na severe sveta

Rok 1326. Niekde na severnom okraji známeho sveta sa stretávajú dvaja vyslanci — jeden zastupuje nórsku korunu, druhý Novgorodskú republiku. Podpisujú Novgorodskú zmluvu, ktorá stanovuje hranicu medzi oboma štátmi vo Finnmarku.

Novgorodská republika — mestský štát na severozápade Ruska, siahajúci od Fínskeho zálivu po Ural, najvýchodnejšia obchodná stanica Hanzy — bola v tom čase mocnosťou. Nórsko bolo kráľovstvom na okraji Európy. A predsa si dokázali sadnúť a dohodnúť čiaru na mape. V krajine, kde polroka nesvieti slnko, kde tundra prechádza do mora, kde hranica nemala zmysel pre nikoho okrem sobov a rybárov. A predsa ju stanovili — pergamenom a pečaťou.

Paríž, 1817: Princezná, ktorá porodila cára

Tretieho júna 1817 sa v kráľovskej rodine Orléanovcov narodila Clémentine — šieste dieťa a najmladšia dcéra Ľudovíta Filipa I., kráľa Francúzov, a Márie Amálie Neapolsko-Sicílskej. Svet ju poznal ako princeznú z vedľajšej vetvy. No dejiny si ju zapamätali pre iný titul — stala sa matkou Ferdinanda I., cára Bulharska. Z parížskej kolísky na sofijský trón — nie ona sama, ale jej krv. Zomrela v roku 1907, deväťdesiatročná.

Lille, 1818: Muž, ktorý stvoril tirailleurov

O rok neskôr, 3. júna 1818, sa narodil Louis Faidherbe — budúci francúzsky generál a koloniálny administrátor. Ako guvernér Senegalu vytvoril senegalských tirailleurov — jednotky zložené z miestnych vojakov pod francúzskym velením. Faidherbe bol produktom svojej doby: vojak, politik, kolonizátor v jednej osobe. Zomrel v roku 1889. Tirailleuri, ktorých založil, bojovali ešte v oboch svetových vojnách — ďaleko od Senegalu, na frontoch, o ktorých Faidherbe nemal ani tušenie.

Petrohrad, 1826: Posledná strana Dejín

Tretieho júna 1826 zomrel v Petrohrade Nikolaj Michajlovič Karamzin — historik, spisovateľ, básnik a kritik. Narodil sa v roku 1766. Zanechal po sebe dielo, ktoré definovalo ruské národné vedomie: dvanásťzväzkové Dejiny ruského štátu. Karamzin nebol len kronikár — bol architekt príbehu, ktorý Rusko rozprávalo samo o sebe. V deň jeho smrti zostala posledná strana jeho monumentálneho diela tam, kde ju nechal — nedopísaná. Ako každé skutočné dejiny.

Sedem scén. Sedem storočí. Jeden dátum v kalendári. Tretí jún — deň, keď sa podpisovali zmluvy aj rozsudky smrti, keď sa rodili princezné aj generáli, keď sa končili životy historikov aj vojnových zločincov.