Tretí jún nie je v slovenských dejinách červeným dátumom. No udalosti, ktoré sa v tento deň odohrali inde, sa Slovenska dotýkali hlbšie, než by sa zdalo.
Verdikt, ktorý rezonoval aj v Prahe (1921)
Keď berlínska porota oslobodila Soghomona Tehliriana za zabitie Talaata Pašu — hlavného architekta arménskej genocídy —, sledovala to aj verejnosť v mladom Československu. Princíp, že masové vyvražďovanie nemôže zostať bez odpovede, formoval povojnový právny diskurz v celej strednej Európe. Tehlirianova veta „Zabil som človeka, ale nie som vrah" otvorila otázku, ktorú medzinárodné právo riešilo ešte desaťročia — a ktorú slovenská spoločnosť bolestne poznala z vlastnej skúsenosti za druhej svetovej vojny.
Madagaskarský plán a slovenský „riešiteľ" (1940)
Franz Rademacher predložil v júni 1940 plán na deportáciu európskych Židov na Madagaskar. Pre Slovensko to nie je abstraktná poznámka pod čiarou — Tisov režim aktívne sledoval nacistické „riešenia židovskej otázky" a prispôsoboval im vlastnú politiku. Madagaskarský plán stroskotal na britskej námornej blokáde. No jeho logika — vysídliť, zbaviť sa, odstrčiť — sa o dva roky pretavila do transportov zo slovenských staníc priamo do vyhladzovacích táborov. Slovensko bolo prvou krajinou, ktorá za deportáciu vlastných občanov platila Ríši.
Kréta a odplata, ktorú Slovensko poznalo (1941)
Wehrmacht 3. júna 1941 zničil krétske dediny ako odvetu za odpor miestneho obyvateľstva v bitke o Krétu. Metóda kolektívneho trestu nebola Slovákom cudzia — nemecká armáda ju neskôr uplatnila aj na slovenskom území, najmä po Slovenskom národnom povstaní v roku 1944, keď vypálila desiatky obcí.
Novgorodská zmluva a stredoveké Slovensko (1326)
Zmluva medzi Nórskom a Novgorodskou republikou, ktorá rozdelila Finnmark, sa Slovenska priamo netýkala. No Novgorod bol v tom čase kľúčovým obchodným uzlom Hanzy. Uhorské mestá na Slovensku — Bratislava, Košice, Levoča — s ním nepriamo komunikovali cez obchodné cesty vedúce na sever a východ.
Karamzin — historik, ktorého čítali aj Štúrovci (†1826)
Nikolaj Karamzin, autor monumentálnych Dejín ruského štátu, zomrel 3. júna 1826. Jeho dielo inšpirovalo generáciu slovanských buditeľov vrátane slovenských štúrovcov, pre ktorých bola ruská historiografia dôkazom, že aj „malé" slovanské národy majú právo na vlastný príbeh.
Žiadna z týchto udalostí sa neodohrala na slovenskom území. Každá z nich však pripomína, že dejiny Slovenska neboli nikdy izolované — boli súčasťou európskej siete rozhodnutí, zločinov a myšlienok, ktoré formovali aj náš priestor.