Keď berlínska porota 3. júna 1921 oslobodila Soghomona Tehliriana za zabitie Talaata Pašu — hlavného architekta vyvraždenia Arménov —, jazyk ešte nemal pomenovanie pre to, čo sa stalo. Masové vyhladzovanie celého národa nemalo vlastný termín. Slovo jednoducho neexistovalo.
Pôvod. Termín genocída vytvoril poľsko-židovský právnik Raphael Lemkin až v roku 1944 v knihe Axis Rule in Occupied Europe. Spojil grécky koreň génos (γένος — rod, kmeň, národ) s latinskou príponou -cida (od caedere — zabíjať, sekať). Rovnaký latinský koreň nesú slová ako homicída, insekticíd či suicídium. Lemkin tým chcel povedať: nejde o vojnový zločin, nejde o pogrom — ide o systematický pokus vyhladiť skupinu ako takú.
Vývoj. Lemkin na termíne pracoval roky. Impulzom bolo práve vyvražďovanie Arménov a Tehlirianov proces, o ktorom sa dozvedel ako študent práva v Ľvove. Najprv zvažoval pojem barbarita, no ten nepostihoval podstatu — cielené ničenie identity národa. V roku 1948 Valné zhromaždenie OSN prijalo Dohovor o zabránení a trestaní zločinu genocídy. Slovo vstúpilo do medzinárodného práva a do slovníkov všetkých veľkých jazykov.
Dnešné použitie. Slovenčina prevzala tvar genocída priamo z medzinárodnej právnej terminológie. Slovo sa používa v presnom právnom zmysle — úmyselné konanie s cieľom úplne alebo čiastočne zničiť národnostnú, etnickú, rasovú alebo náboženskú skupinu. V bežnej reči ho ľudia občas zneužívajú hyperbolicky, čo znepokojuje historikov aj lingvistov.
Jazykový fakt. Genocída patrí medzi zriedkavé slová, pri ktorých poznáme presného autora, presný rok vzniku aj konkrétnu motiváciu. Lemkin ho konštruoval s vedomím, že právo bez pomenovania nedokáže trestať — a že jazyk, ktorý nemá slovo pre najhorší zločin, ho vlastne ani nevidí.