Dňa 12. júna 1921 sovietsky politik Vladimir Antonov-Ovseenko povolil použitie chemických zbraní proti roľníckemu povstaniu v Tambovskej oblasti — necelých 500 kilometrov od Moskvy.
Tambovská vzbura (1920 – 1922) patrila medzi najväčšie a najorganizovanejšie roľnícke povstania proti boľševickému režimu počas ruskej občianskej vojny. Paradox je zrejmý: moc, ktorá sa legitimizovala ako hlas utláčaných más, siahla po jednom z najkrutejších prostriedkov vojny práve proti tým, v ktorých mene vládla. Roľníci neboli cudzí nepriatelia ani kontrarevolucionári z radov aristokracie. Boli to obyčajní ľudia z vidieka, presne tá vrstva, ktorú boľševická rétorika stavala do centra svojho programu.
Povstanie vypuklo ako reakcia na bezohľadné rekvizície obilia, ktoré ťažko skúšané vidiecke obyvateľstvo priviedli na pokraj hladomoru. Odpoveďou režimu nebolo vyjednávanie, ale eskalácia — vrátane nasadenia chemických zbraní, ktoré medzinárodné spoločenstvo už vtedy považovalo za neakceptovateľné.
Tambovská vzbura zostáva jednou z menej známych kapitol ruskej občianskej vojny. Jej príbeh však odhaľuje mechanizmus, ktorý sa v dejinách opakuje: ideológia, ktorá deklaruje ochranu slabých, dokáže byť voči nim rovnako nemilosrdná ako systém, ktorý vystriedala.