Keď 12. júna 1942 trinásťročná Anne Franková otvorila zošit a začala doň zapisovať svoje myšlienky, siahla po forme, ktorá má korene hlboko v latinčine. Slovo denník je odvodené od základu deň, ktorý pochádza z praslovanského *dьnь a ešte ďalej z indoeurópskeho koreňa *din-, označujúceho svetlú časť dňa — teda dobu, keď svieti slnko. Prípona -ík pridáva predmetu funkciu: denník je doslova „vec patriaca ku dňu", niečo, čo sa viaže na každodenný záznam.
Zaujímavé je porovnanie s inými jazykmi. Latinské diarium — z ktorého vzišli francúzske journal, anglické diary aj talianske diario — vychádza z dies, teda deň. Princíp je identický: denný záznam. Nemecké Tagebuch je doslovný preklad — Tag (deň) + Buch (kniha). Slovenčina postupuje rovnakou logikou, len kompaktnejšie.
V stredoveku denníky písali mnísi, šľachtici a cestovatelia. Slúžili ako účtovné knihy, kroniky, diplomatické záznamy. Intímny, osobný denník — taký, aký viedla Franková — sa rozšíril až v období romantizmu v 18. a 19. storočí, keď sa vnútorný svet jednotlivca stal legitímnou témou.
Dnes má slovo denník v slovenčine dvojaký význam. Prvý je pôvodný: osobný zápisník s dennými záznamami. Druhý je novinársky: periodikum vychádzajúce každý deň, teda denná tlač. Oba významy spája rovnaká podstata — pravidelnosť, viazanosť na plynutie dní.
Jazykový fakt na záver: slovenčina je jedným z mála jazykov, kde jedno slovo pokrýva oba tieto významy bez akéhokoľvek rozlišovacieho prívlastku. Angličtina potrebuje diary aj daily, nemčina Tagebuch aj Tageszeitung. Slovenský denník obstojí sám — stačí mu kontext. Je to slovo úsporné, presné a elegantné. Presne také, aké by si zvolila dievčina, ktorá sa v amsterdamskom úkryte rozhodla zachytiť každý jeden deň.