Pred 5. júlom 1687 platili pre pohyb telies na Zemi a pre pohyb planét na oblohe v podstate oddelené, empiricky odvodené pravidlá. Newtonova Principia priniesla niečo iné — jediný matematický rámec (pohybové zákony a zákon gravitácie), ktorý dokázal opísať oboje naraz. Padajúce jablko aj obiehajúci Mesiac sa zrazu riadili tou istou rovnicou.
Štrukturálna paralela
Podobný typ zlomu — keď jeden všeobecný nástroj alebo prístup náhle dokáže zjednotiť množstvo predtým oddelených problémov — sa v dejinách vedy a techniky opakuje. Informatika prešla podobným momentom pri príchode univerzálnych výpočtových modelov, štatistika pri rozvoji strojového učenia, kde jeden typ modelu dokáže po natrénovaní na rôznych dátach riešiť úlohy naprieč odbormi, ktoré predtým vyžadovali samostatné, špecializované metódy.
Čo z toho ostáva platné
Newtonov rámec napokon nebol posledným slovom fyziky — v dvadsiatom storočí ho pri extrémnych rýchlostiach a hmotnostiach doplnili a spresnili teória relativity a kvantová mechanika. To je práve tá časť paralely, ktorú je dobré mať na pamäti aj pri dnešných „univerzálnych" prielomoch: zjednocujúci rámec dokáže na dlhé obdobie zrýchliť pokrok, no takmer nikdy nejde o definitívnu bodku za hľadaním presnejšieho vysvetlenia. Newtonova fyzika platí dodnes v bežných podmienkach — len už vieme, kde sú jej hranice.