Vojak, ktorý sa len stratil, ale rozpútal osemročnú vojnu
V noci zo 7. na 8. júla 1937 viedli japonské posádkové jednotky pri moste Marca Pola (Lu-kou-čchiao), asi 16 kilometrov juhozápadne od Pekingu, nočné vojenské cvičenie. Počas neho sa stratil vojak Šimura Kikudžiro. Japonské velenie požadovalo vstup do mesta Wanping, aby ho mohlo hľadať, no čínsky veliteľ Ťi Sing-wen s približne stovkou obrancov vstup odmietol. Vojak sa krátko nato našiel — jednoducho zablúdil —, no japonské velenie napriek tomu eskalovalo požiadavky. Okolo 4:45 ráno 8. júla sa strhla prestrelka. Prímerie dohodnuté 11. júla odmietol generál Kawabe Masakazu a boje po ňom pokračovali ešte tri hodiny paľbou. Straty sa dodnes rôznia — čínske zdroje hovoria o 96 až vyše 180 mŕtvych a ranených, japonské odhady sa pohybujú od 10 do (podľa západných zdrojov) až 660. Peking padol 29. júla, Tiencin o deň neskôr — len 22 dní po prvom výstrele. Incident pri moste Marca Pola sa všeobecne považuje za začiatok druhej čínsko-japonskej vojny, ktorá trvala osem rokov a napokon splynula s druhou svetovou vojnou v Ázii.
Ráno, keď v Londýne prestali chodiť vlaky
O 68 rokov neskôr, 7. júla 2005, otriaslo Londýnom v priebehu necelej hodiny (8:49 – 9:47 ráno) štvoricou koordinovaných samovražedných bombových útokov. Tri bomby vybuchli vo vlakoch metra — na linke Circle pri stanici Aldgate a pri Edgware Road, na linke Piccadilly pri Russell Square — a štvrtá na poschodovom autobuse linky 30 na Tavistock Square. Zahynulo 52 civilistov a všetci štyria útočníci, zranenia utrpelo približne 784 ľudí. Útočníkmi boli Mohammad Sidique Khan (30, vodca skupiny), Shehzad Tanweer (22), Germaine Lindsay (19) a Hasib Hussain (18) — domáci islamskí extrémisti, ktorí vo videonahrávke ako motív uviedli britskú účasť vo vojnách v Iraku a Afganistane. Útoky prišli deň po tom, čo Londýn získal usporiadanie olympijských hier 2012, a počas summitu G8 v škótskom Gleneagles, kde ich premiér Tony Blair musel oznámiť svetovým lídrom.
O dvadsať rokov skôr: sedemnásťročný, ktorý šokoval Wimbledon
Presne o dvadsať rokov skôr, 7. júla 1985, sa na londýnskom Centre Court odohral oveľa veselší príbeh. Nenasadený sedemnásťročný Nemec Boris Becker zdolal vo finále Kevina Currena 6:3, 6:7, 7:6, 6:4 a stal sa najmladším wimbledonským šampiónom v histórii — rekord, ktorý platí dodnes.