Dva dni pred pristátím Apolla 11, 18. júla 1969, poslal rečník prezidenta Nixona William Safire šéfovi kancelárie Bieleho domu H. R. Haldemanovi dokument s názvom "In Event of Moon Disaster" ("V prípade katastrofy na Mesiaci"). Bol to prejav, ktorý mal Nixon predniesť, keby Neil Armstrong a Buzz Aldrin uviazli na Mesiaci bez nádeje na návrat — spolu s pokynmi, aby prezident pred prejavom osobne zatelefonoval ich manželkám a oznámil im, že sa ich muži už nevrátia.
Slová, ktoré mali znieť ako epitaf
Prejav sa začínal vetou: "Osud rozhodol, že muži, ktorí odišli na Mesiac skúmať v mieri, na ňom zostanú odpočívať v mieri." Súčasťou pripraveného scenára bolo aj to, že by riadiace stredisko prerušilo spojenie s uviaznutou posádkou a duchovný by ich odporučil "do najhlbšej z hlbín" — teda verejný rituál rozlúčky s mužmi, ktorí by technicky ešte stále žili na Mesiaci.
Prejav, ktorý si nikto nevšimol tridsať rokov
Apollo 11 pristál bezpečne a prejav sa nikdy neprečítal — dokument zostal uložený v archívoch Nixonovej administratívy a takmer upadol do zabudnutia. Objavil ho až koncom deväťdesiatych rokov historik James Mann, ktorý v archívoch hľadal materiály úplne na iný výskum o americko-čínskych vzťahoch. Od svojho znovuobjavenia v roku 1999 sa "prejav, ktorý nikdy nezaznel" stal jedným z najcitovanejších dokumentov v dejinách rečníctva — paradoxne slávnejším než mnohé prejavy, ktoré skutočne odzneli.