Kým dnešný hlavný príbeh sveta patrí peruánskym Andám, slovenská archeológia má svoj vlastný dôvod na pripomenutie 24. júla: v roku 1903 sa v Ružomberku narodil Vojtech Budinský-Krička, jedna zo zakladateľských postáv slovenskej archeológie 20. storočia.
Kariéra medzi múzeami a väzením
Budinský-Krička študoval na Univerzite Komenského v Bratislave a na Jagelovskej univerzite v Krakove. Pracoval v Národnom múzeu v Martine, neskôr v Štátnom archeologickom ústave, a od roku 1939 viedol Archeologický a konzervačný ústav pri Národnom múzeu. Po vzniku samostatného slovenského Štátneho archeologického ústavu v roku 1942 sa stal jeho prvým riaditeľom a túto funkciu zastával do roku 1951. Medzi rokmi 1940 a 1950 prednášal na Univerzite Komenského. V roku 1951 ho komunistický režim uväznil, prepustili ho až v roku 1954 - po návrate sa spojil s Archeologickým ústavom v Nitre a od roku 1958 viedol jeho východoslovenské pracovisko.
Zameriaval sa na praveké a slovanské osídlenie východného Slovenska, so zásadnými výskumami na lokalitách ako Zemplín, Šebastovce, Blatné Remety či Kráľovský Chlmec. Za život publikoval vyše 300 odborných prác pokrývajúcich prakticky celú slovenskú archeológiu.
Kto vlastne "objavuje" minulosť
Je to zvláštna zhoda: v ten istý deň, keď sa v Ružomberku narodil muž, ktorý zasvätil život odkrývaniu slovanského osídlenia Slovenska, dosiahol o osem rokov neskôr na druhej strane sveta Hiram Bingham ruiny Machu Picchu - miesto, ktoré miestni kečuánski roľníci poznali roky predtým. Oba príbehy pripomínajú tú istú otázku: kto má právo povedať, že niečo "objavil", ak to miestni komunity a odborníci poznali už dávno.