Dekrét, ktorý rozdelil krajinu

Alhambrský dekrét (Édicto de Granada) podpísali katolícki králi Ferdinand Aragónsky a Izabela Kastílska 31. marca 1492, necelé tri mesiace po páde Granady – poslednej maurskej bašty na Pyrenejskom polostrove. Dekrét nariaďoval, aby všetci Židia, ktorí odmietnu prijať kresťanstvo, opustili Kastíliu a Aragónsko do 31. júla 1492.

Presne v tento deň teda vypršala štvormesačná lehota, ktorú kráľovský pár Židom poskytol.

Prečo k tomu došlo

Po dobytí Granady sa katolícki panovníci obávali, že prítomnosť praktizujúcich Židov bude naďalej „zvádzať“ veľkú skupinu conversos – Židov, ktorí ku kresťanstvu konvertovali už skôr (často pod nátlakom) – späť k tajnému vyznávaniu judaizmu. Dekrét mal túto väzbu prerušiť úplne.

Čísla, ktoré hovoria za všetko

  • Medzi 40 000 až 100 000 Židov odmietlo konvertovať a krajinu opustilo.
  • Viac než 200 000 sa rozhodlo prijať kresťanstvo a zostať.
  • Celkovo sa dekrét dotkol približne 300 000 ľudí židovského pôvodu.
  • Vyhnaní smerovali najmä do severnej Afriky, Osmanskej ríše, Portugalska a Talianska.

Osmanský sultán Bajazid II. sefardských utečencov privítal – podľa tradovanej historky mal dokonca poznamenať, že Ferdinand a Izabela svojím rozhodnutím ochudobnili vlastnú krajinu a obohatili jeho ríšu.

Dôsledky na stáročia

Vyhnanie z roku 1492 vytvorilo sefardskú diaspóru, ktorá si po stáročia uchovávala jazyk (ladino), zvyky aj spomienku na stratenú vlasť – Sefarad, hebrejské pomenovanie pre Španielsko.