Nepriatelia, ktorí sa potrebovali stretnúť
Na jar 1944 pôsobil v Slanských vrchoch nad obcou Petrovce partizánsky oddiel Čapajev, zložený najmä zo sovietskych utečencov z pracovných táborov pod velením seržanta Ivana Kononoviča Baľutu. Keď sa na východné Slovensko v tom istom čase presunuli jednotky poľnej Východoslovenskej armády, začali sa medzi vojakmi a partizánmi objavovať prví dezertéri - vojaci, ktorí prešli k partizánom aj so zbraňami.
Najaktívnejšie o spoluprácu s odbojom stál veliteľ 1. pešej divízie plukovník Mikuláš Markus, ktorý sa rozhodol s čapajevovcami dohodnúť priame stretnutie. Partizáni si však stanovili podmienku - vojaci mali na dohodnuté miesto pod vrchom Oblík vopred ukryť tri guľomety. Keď túto podmienku splnili, stretnutie sa 3. augusta 1944 naozaj uskutočnilo.
Dohoda, ktorá pripravila pôdu pre povstanie
Za vojakov sa stretnutia zúčastnil plukovník Markus so svojím náčelníkom štábu a ďalšími dôstojníkmi, za partizánov veliteľ Baľuta a náčelník štábu Ľudovít Kukorelli. Výsledkom bola písomná dohoda, ktorá ukončila vzájomné nepriateľstvo - vojaci sa zaviazali vopred upozorňovať partizánov na plánované protipartizánske akcie a jednotka Čapajev sa formálne podriadila veleniu 1. pešej divízie.
O necelé tri týždne, 29. augusta 1944, vypuklo Slovenské národné povstanie. Spolupráca vybudovaná pod Oblíkom sa ukázala ako kľúčová - keď Nemci začali odzbrojovať Východoslovenskú armádu, práve k čapajevovcom sa uchýlili vojaci aj dôstojníci, ktorí sa vyhli zajatiu, vrátane náčelníka štábu 1. pešej divízie majora Elemíra Polka.