Sľub napísaný na palube vojnovej lode
Keď 14. augusta 1941 zverejnili Churchill s Rooseveltom Atlantickú chartu, jeden z jej ôsmich bodov sľuboval, že sa nebudú meniť hranice bez súhlasu dotknutých obyvateľov a že každý národ má právo zvoliť si vlastnú formu vlády. Churchill neskôr tvrdil, že tento bod platí len pre územia okupované nacistickým Nemeckom, nie pre britské kolónie - no vodcovia protikoloniálnych hnutí v Ázii aj Afrike sa naň v nasledujúcich desaťročiach opakovane odvolávali ako na morálny záväzok, ktorý veľmoci samy vyhlásili.
Princíp, ktorý veľmoci vykladajú, ako sa im hodí
Ten istý vzorec - deklarovať právo na sebaurčenie na papieri a súčasne rozhodovať o hraniciach podľa vlastných záujmov - sa objavuje aj v roku 2026. Nároky na sebaurčenie a referendá sa v aktuálnych územných sporoch vo viacerých častiach sveta uznávajú alebo odmietajú v závislosti od toho, či sú ich výsledky výhodné práve tým veľmociam, ktoré o uznaní fakticky rozhodujú.
Odkaz, ktorý prežil dokument
Atlantická charta sama osebe nebola právne záväzná a jej autori sa vlastným záväzkom sami nedržali dôsledne - napriek tomu jej jazyk sebaurčenia prešiel do Charty OSN aj do medzinárodného práva a dodnes slúži ako referenčný bod, na ktorý sa odvolávajú tak hnutia za nezávislosť, ako aj štáty brániace svoju územnú celistvosť.