Reformy, ktoré vystrašili Moskvu
Od januára 1968 sa Československo pod vedením Alexandra Dubčeka vydalo cestou, ktorú neskôr historici nazvali "socializmus s ľudskou tvárou" - uvoľnenie cenzúry, rehabilitácia obetí procesov z 50. rokov, väčší priestor pre verejnú diskusiu. Pre sovietske vedenie a časť spojencov vo Varšavskej zmluve to bolo príliš nebezpečné - hrozilo, že sa vymkne spod kontroly a nákaza sa rozšíri aj do ďalších krajín bloku.
Noc invázie
Operácia s krycím názvom Dunaj sa začala o 23:20 20. augusta 1968. Hranice prekročilo vojsko piatich štátov Varšavskej zmluvy - ZSSR, Poľska, Maďarska, Bulharska a NDR - v celkovom počte približne 500-tisíc vojakov, 6 300 tankov, 800 lietadiel a 2 000 diel. Sovietsky veľvyslanec Stepan Červonenko informoval prezidenta Ludvíka Svobodu o prekročení hraníc o 23:33. O polnoci mali okupačné jednotky pod kontrolou celé východné Slovensko aj Bratislavu, okolo druhej hodiny ráno pristáli prvé transportné lietadlá na pražskom letisku Ruzyně.
Československá armáda - 200 až 600-tisíc vojakov s 2 500 až 3 000 tankami - dostala rozkaz nekladiť ozbrojený odpor. Minister obrany Martin Dzúr vydal jednoznačný príkaz nezasahovať, čím sa predišlo väčšiemu masakru, no krajina ostala bez obrany.
Zatknutie Dubčeka a marenie "legitimizácie"
Medzi piatou a deviatou hodinou ráno 21. augusta zatkli sovietski dôstojníci v sprievode československej ŠtB Alexandra Dubčeka priamo v jeho kancelárii. Rovnako boli zadržaní premiér Oldřich Černík, predseda parlamentu Josef Smrkovský a tajomník strany Josef Špaček - všetkých najprv previezli na Ukrajinu a potom do Moskvy.
Plán okupantov nainštalovať poslušnú "robotnícko-roľnícku vládu" pod vedením Aloisa Indru zlyhal - prezident Svoboda odmietol ju vymenovať. Namiesto toho 22. augusta zasadal v Prahe mimoriadny XIV. zjazd komunistickej strany, ktorý napriek zadržaniu opätovne zvolil Dubčeka za vodcu strany a okupáciu odsúdil.
Obete a moskovský protokol
Invázia si v roku 1968 vyžiadala 108 až 148 civilných obetí. Najintenzívnejšie stretnutia prebiehali okolo budovy pražského rozhlasu, kde zahynulo približne 30 ľudí a vyše 300 bolo zranených pri pokuse zabrániť okupantom umlčať vysielanie.
Medzi 23. a 26. augustom rokovala československá delegácia v Moskve pod nátlakom. Výsledný Moskovský protokol z 27. augusta - ktorý odmietol podpísať jediný delegát, František Kriegel - legalizoval trvalé rozmiestnenie sovietskych vojsk namiesto sľúbeného stiahnutia. Nasledovala "normalizácia": systematické potláčanie reforiem Pražskej jari, obnovená cenzúra a čistky reformných funkcionárov. Sovietska okupácia napokon trvala až do roku 1991, pričom z krajiny emigrovalo približne 250- až 300-tisíc ľudí - asi 100-tisíc do konca roka 1969 a ďalších približne 150-tisíc počas nasledujúcich dvoch desaťročí.