Doktrína, ktorá prežila svoj názov
Invázia z augusta 1968 dala vzniknúť takzvanej Brežnevovej doktríne - myšlienke, že veľmoc má právo vojensky zasiahnuť v akejkoľvek krajine vlastného bloku, ktorá sa "odchyľuje" od predpísaného politického smerovania. Doktrína ako oficiálny názov zanikla so Sovietskym zväzom, no samotný vzorec - veľká mocnosť si robí nárok na rozhodovanie o tom, akým smerom sa môže vyvíjať menší sused vo svojej sfére vplyvu - sa v medzinárodnej politike objavuje opakovane aj v 21. storočí.
Informácie ako súčasť tlaku
Súčasťou invázie v roku 1968 bola aj snaha kontrolovať informačný priestor - okupanti sa systematicky snažili umlčať rozhlasové vysielanie, aby zabránili obyvateľstvu koordinovať odpor a šíriť vlastnú verziu udalostí. Aj v dnešnej dobe patrí kontrola nad informačným priestorom - dezinformácie, propaganda, blokovanie nezávislých médií - medzi bežné nástroje, ktorými sa väčšie mocnosti snažia oslabiť odolnosť menších štátov ešte predtým, než dôjde na priamy nátlak.
Členstvo v aliancii ako poistka
Kľúčový štrukturálny rozdiel medzi rokom 1968 a súčasnosťou je, že vtedajšie Československo bolo formálne členom toho istého vojenského bloku ako útočník - Varšavskej zmluvy - čo mu prakticky neposkytovalo žiadnu vonkajšiu záruku bezpečnosti. Slovensko aj Česko sú dnes členmi NATO a EÚ, teda alianciami, ktoré boli založené práve s cieľom, aby sa podobný scenár voči ich členom neopakoval. Historická skúsenosť z roku 1968 tak zostáva jedným z argumentov, prečo si krajiny strednej Európy toto členstvo cenia ako bezpečnostnú poistku, nie len ako formalitu.